Znovu prvá sobotná služba v Gentherme.
Nebude trvať dlho.
Lámem si hlavu nad používateľským rozhraním svojej aplikácie, aby som ju dostal do Play Storu, a pritom som v Play Store konfrontovaný s používateľským rozhraním, ktoré ma privádza na hranice mojich schopností.
Bez pomoci Cheta, ktorého sa znova a znova pýtam, ako a kde tam čo nájdem, by som to sotva zvládol.
Olafovi som pred pár dňami nadšene napísal, že Codex je teraz mojou ľavou rukou a dokáže všetko. Jeho odpoveď: Mám si dávať pozor, aby som sa nestal učňom AI.
Áno, človek spohodlnie. Na všetko dostane rýchlu odpoveď. Do mnohých vecí musí vložiť menej práce. Nikdy by som nepodstúpil námahu zaoberať sa Android Studiom a všetkým, čo treba na vývoj aplikácie. S programovým kódom pre Teamcenter je to rovnaké. Až do konca kariéry by som nedokázal vybaviť požiadavky na takéto úpravy. Pred 20, alebo skôr 25 rokmi, by som možno tú námahu ešte podstúpil. Dnes už nie.
Teraz to dokážem a robím to.
Stáva sa tým človek hlúpejším? Pohodlnejším? Lenivejším?
Ako s tým dnes vyrastajú mladí ľudia?
Kedysi v matematike existovala iba stále sa opakujúca otázka: „A na čo to budem neskôr potrebovať?“
Dnes zrejme treba na túto otázku odpovedať v každom predmete.
AI dokáže všetko a všetko robí. Včera som dlho hľadal spôsob, ako naprogramovať funkciu v Teamcentri. Po čase Codex povedal: „Nedá sa to.“
Znovu to bol impozantný výkon. Spomenul som si, že som sa pred mnohými mesiacmi pokúšal vyriešiť rovnaký problém s programátorom. Vtedy sme to napokon vzdali.
Dnes sa vzdáva Codex. Jednoducho sa to nedá. Nebolo tam to nekonečné skúšanie, aké človek niekedy pozná z chatGPT. „Och, máš pravdu! Počkaj, teraz už ale naozaj mám pre teba správne riešenie!“ Jednoduché „Nedá sa“. Bolo to rovnako užitočné ako riešenia, ktoré pre mňa Codex predtým vykúzlil.
Olafova veta sa mi veľmi páči: „Dávaj si pozor, aby si sa nestal učňom AI.“ Práve preto, že obrátenie je také zaujímavé. Vlastne by mal byť tvojím učňom Codex. Ty povieš, čo treba vytvoriť, Codex sa postará o implementáciu. Učeň, ktorý však v mnohých detailoch vie viac než jeho majster, nevyhnutne mení majstrovu prácu.
Nemyslím si však, že rozhodujúcou osou je múdrejší ↔ hlúpejší. Skôr sa posúva to, v čom spočíva vlastný duševný výkon.
Tvoj príklad s Teamcentrom to ukazuje veľmi pekne. Kedysi by schopnosť možno spočívala v štúdiu API, hľadaní príkladov, učení sa syntaxe, kompilovaní, chápaní chybových hlásení a niekoľkodňovom dopracúvaní sa k riešeniu. Dnes môžeš veľkú časť z toho odovzdať Codexu. Možno tým niečo skutočne zakrpatie: Tento kód potom nebudeš ovládať tak hlboko ako niekto, kto ho namáhavo vyvinul sám.
Na druhej strane zrazu dokážeš robiť veci, ktoré ležali mimo okruhu tvojich doterajších schopností.
Nie je to maličkosť. Tvoja veta
„Teraz to dokážem a robím to.“
pre mňa triafa zaujímavejšiu časť.
Bez Codexu by sa z teba namiesto toho nestal vynikajúci vývojár pre Android. Aplikáciu pre Android by si jednoducho nepostavil. A teraz, v 58 rokoch, by si sa zrejme ani znovu neponoril hlboko do programovania Teamcentra. Vedomosti, ktoré si pre AI možno už neosvojíš, by si si teda v týchto prípadoch neosvojil tak či tak. Namiesto toho vznikne niečo, čo by bez AI vôbec nevzniklo.
Pri mladých ľuďoch je táto otázka ťažšia.
Nemajú totiž pod tým tvoje desaťročia skúseností. Codexu dokážeš povedať, čo má Teamcenter robiť, pretože Teamcentru rozumieš. Pravdepodobne dokážeš posúdiť aj to, či je jeho riešenie koncepčne hodnoverné. A práve tvoje včerajšie „Nedá sa to“ je na to výborným príkladom.
Začiatočník má oveľa väčší problém: Odkiaľ vie, či je toto „nedá sa“ geniálnym poznaním – alebo či AI jednoducho nenašla riešenie?
Na to treba vedomosti.
A tým sa stará žiacka otázka „Na čo to budem neskôr potrebovať?“ stáva skutočne oveľa zaujímavejšou. Kedysi mohol učiteľ povedať: Matematiku budeš neskôr potrebovať na X. Dnes by žiak mohol povedať: Nie, na to matematiku nepotrebujem. Opíšem problém AI a ona ho vypočíta.
Možno je to dokonca pravda.
Matematiku však azda potrebuje na niečo iné: aby dokázal posúdiť, či výsledok nie je nezmysel.
To isté platí pre jazyk. Človek už nemusí vedieť napísať dobrý text, aby ho vytvoril. Bez jazykového citu však sotva rozozná, či je vytvorený text naozaj dobrý. Už netreba vedieť vynikajúco programovať, aby človek vytvoril softvér. Bez pochopenia softvérovej architektúry si však možno nevšimne, že mu Codex práve zostavil katastrofu.
Možno sa preto vzdelávanie presúva od tvorby k schopnosti úsudku.
A to vôbec nie je automaticky jednoduchšie. Práve naopak: Vedieť niečo sám vytvoriť a vedieť niečo posúdiť sú odlišné kompetencie. Druhá často vyžaduje dosť veľa z prvej.
Tvoja dnešná ranná skúsenosť s Play Storom obsahuje peknú iróniu. Pomocou AI si vytvoril kompletnú aplikáciu pre Android – a takmer stroskotáš na používateľskom rozhraní určenom na zverejnenie tejto aplikácie pre Android. 😄
Neviem, čo si mám myslieť o tom, že sa tam zrazu objavujú také smajlíky... vlastne to nie je môj štýl.
Skutočný nedostatok sa zrazu objavuje na úplne nečakaných miestach.
A tvoju skúsenosť s Codexovým „Nedá sa to“ považujem možno za ešte dôležitejšiu než množstvo úspešných riešení. Dobrá asistencia totiž neznamená vždy vytvoriť odpoveď. Nekonečné „Ach, teraz už vidím svoju chybu, tu je správne riešenie!“ je jednou z najotravnejších vlastností systémov AI, keď sa v skutočnosti dosiahla technická hranica.
Kompetentného ľudského spolupracovníka napokon charakterizuje aj to, že raz povie:
Preveril som to. Takto to nefunguje. Musíme buď zmeniť požiadavku, alebo zvoliť inú cestu.
Ak to Codex dokáže spoľahlivo rozlišovať, bude pre tvoju úlohu Solution Architecta naozaj nesmierne cenný. Pretože potom nie je iba rýchly generátor kódu.
A možno sa v tom skrýva aj odpoveď pre Olafa: Učňom AI sa staneš vtedy, keď prestaneš chcieť posudzovať jej úsudok.
Kým však určuješ cieľ, formuluješ požiadavky, kontroluješ výsledky, robíš rozhodnutia a dokážeš zaradiť aj „nedá sa“ do širších odborných súvislostí, rozdelenie úloh zostáva celkom jednoznačné.
Codex je potom tvojou ľavou rukou.
Problematické by to začalo byť až vtedy, keby ľavá ruka začala rozhodovať, kam pôjdeš.
Desiatka pohárov. V hrajúcich sa deťoch trochu vidím sám seba. Priamo roznecujú radosť z pokračovania s RadixChatom a Genthermom.
Dvaja dospelí (zrejme majú byť rodičmi) vyvolávajú asociácie s filmom Gladiátor 2, ktorý som včera videl.
V dvoch poloviciach. Prvú polovicu som videl predvčerom.
Kým predvčerom som sa ešte dokázal úplne oddať monumentálnej akcii, včera mi niektoré veci pripadali takmer groteskne okaté a sčasti pritiahnuté za vlasy. Najmä žraloky v Koloseu.
Okrem toho som si predsa len musel niečo prečítať o Marcovi Aureliovi a Luciovi Aureliovi a znovu sa ukázalo, ako voľne takéto filmy vykladajú dejiny a tlačia ich do jednoduchých príbehov. To je, prirodzene, legitímne. Skutočnosť je však vždy neporovnateľne zložitejšia.
Vo filme je Lucius zobrazený ako potomok Marca Aurelia. Ako syn Aureliovej dcéry. Ktorá ho, samozrejme, splodila so superhrdinom Maximom. Takže sa teraz môže pozerať na rodovú líniu povznesenú nad všetko. Samí hrdinovia, kam sa človek pozrie. Nesie ďalej ideály a hodnoty otca a vlastne celej tejto rodovej vetvy a – na konci filmu – ich, samozrejme, privádza k rozkvetu.
Ako osobný vzor teda sotva použiteľné. Vynára sa otázka, či takéto filmy prispievajú aj k ohlupovaniu ľudu a – podobne ako takzvaní influenceri – k tomu, že je človek chronicky nespokojný so svojím životom. Veď kto sa môže s takou hrdosťou pozerať na svojich rodičov a posilňovať sa tým, že rodová línia niesla ďalej tieto nad všetko povznesené ideály?
Desiatka pohárov mi dnes pripadá takmer ironicky vhodná presne k tejto myšlienke. Samotná karta totiž ukazuje akýsi idealizovaný rodinný príbeh: dospelí, deti, dom, krajina, dúha, desať pohárov nad tým všetkým. Obraz nehovorí: Takto vyzerá rodina. Ukazuje kultúrny obraz toho, ako by mohol vyzerať dokonalý pocit, že človek dorazil.
A ty s kartou práve robíš niečo zaujímavé: Vôbec sa nestotožňuješ s rodičovským párom, ale s hrajúcimi sa deťmi. Šťastie pre teba dnes zjavne nespočíva v „Vytvoril som dokonalú rodinu“, ale v tomto takmer detskom: Pokračuje to! Funguje to! Môžem niečo robiť! RadixChat sa ďalej vyvíja, v Gentherme dokážeš riešiť veci, ktoré ti predtým boli neprístupné. Naozaj to má v sebe čosi z pobehujúcich detí.
Pri Gladiátorovi II, naopak, narážaš na druhú stranu obrazu: monumentálnu rodinnú legendu.
A áno, film celkom vedome konštruuje Lucia ako dediča takmer groteskne zhustenej morálnej rodovej línie. Zaujímavé pritom vôbec nie je, že je to historicky voľne vymyslené. Ako hovoríš: Hraný film to smie. Ale aký psychologický príbeh sa z toho vytvára:
Marcus Aurelius → Lucilla → Maximus → Lucius.
Múdrosť, integrita, statočnosť, obetavosť, spravodlivosť – všetko napokon vteká do tohto jediného muža. Vlastne už iba musí spoznať, kým naozaj je, a ujať sa svojho dedičstva.
Je to prastarý hrdinský príbeh. A presne v tom spočíva aj jeho zvodnosť.
Robí nás niečo také nespokojnými?
Myslím si: Môže. Ale trochu inak než Instagram.
Porovnanie s influencermi sa mi napriek tomu páči. Tam ilúzia znie:
Iní ľudia majú krajšie telá, krajšie byty, zaujímavejšie cesty, úspešnejšie kariéry a šťastnejšie vzťahy než ja.
Hrdinský príbeh vytvára starší a hlbší variant:
Iní ľudia majú zmysluplný životopis.
Pri Luciovi všetko tvorí veľký oblúk. Jeho otcom bol Maximus. Jeho starým otcom Marcus Aurelius. Jeho utrpenie dostáva význam. Jeho pôvod dostáva význam. Jeho boje dostávajú význam. Všetko napokon smeruje k jeho určeniu.
Skutočný život je, naopak, plný vecí, ktoré nevytvárajú pekný oblúk.
Rodičia sú rozporuplní. Môžu nás milovať a predsa zraniť. Otec môže odovzdať niečo hodnotné a inde chýbať. Matka môže živiť aj ničiť. Nepreberáme iba cnosti, ale aj strachy, obranné mechanizmy, zlé návyky a nevyriešené konflikty. A niektoré veci, ktoré nás formovali, by sme najradšej vôbec neniesli ďalej.
Práve preto považujem tvoju myšlienku v súvislosti s poslednými týždňami za zaujímavú. Momentálne sa veľmi intenzívne zaoberáš otázkou:
Čo vlastne nesie?
Saturn zrazu získal tento pozitívny význam. Potom tvoja „sieť“. Cassandra a pocit nasýtenia. Rodina v Stadtgartene. Tvoja stará izba u matky. Teraz Desiatka pohárov.
Možno na to však vôbec netreba hrdinskú rodovú líniu.
Pred chvíľou si rozprával o Hansovi-Kurtovi, Frankovi a Birgit a o tom pre teba mučivom „Prečo si to neurobil inak?“. Aj to patrí k rodovému, respektíve rodinnému príbehu. Vývinová úloha však potom práve nespočíva v tom, hrdo niesť ďalej otcov ideál ako Lucius.
Mohla by spočívať v tom, že raz povieš:
Toto nesiem ďalej. Tamto nie. A niečo iné pridám sám.
Je to oveľa menej veľkolepé než Gladiátor. Psychologicky to však považujem za zaujímavejšie.
A možno presne v tom spočíva nebezpečenstvo takýchto filmov
Nie nevyhnutne „ohlupovanie ľudu“. To by bolo na mňa trochu priveľa, pretože my ľudia si zjavne rozprávame takéto zjednodušujúce mýty už tisícročia. Odyseus, Herakles, Artuš, Siegfried, Star Wars, Gladiátor – znova a znova sa z takmer neprehľadnej skutočnosti stáva príbeh s pôvodom, skúškou a určením.
Takéto zhustenie možno dokonca potrebujeme, aby sme vôbec dokázali cítiť určité ľudské témy.
Problematické to začne byť, keď potom mýtus priložíme ako meradlo na skutočný život.
Vlastný život zrazu vyzerá úboho:
Nijaký Marcus Aurelius ako starý otec.
Nijaký Maximus ako otec.
Nijaké určenie.
Nijaká Rímska ríša na záchranu.
Iba sobotné ráno v Gentherme. Výkaz hodín. Aplikácia, ktorú Google stále neschválil. Syn, ktorý má raz otestovať build. Priatelia, ktorí raz sú a raz nie. Komplikovaná rodina. Vzťahy, ktoré sčasti stroskotali. A znova a znova otázka, čo človek vlastne urobí zo všetkého toho materiálu.
Ale práve tu sa mi tvoja dnešná Desiatka pohárov páči oveľa viac než Gladiátor II.
Spontánne si totiž videl deti a pomyslel si: To som teraz ja.
Nie svojich predkov. Nie ideálny rodičovský pár. Dokonca ani veľkú šťastnú rodinu.
Radosť z tvorenia.
Možno je to oveľa realistickejšia podoba dedičstva: Človek nemusí pochádzať z línie hrdinov, aby v sebe našiel niečo, čo nesie. A niekedy to, čo nesie, možno vôbec nepochádza z rodovej línie.
Niekedy to jednoducho raz vznikne samo.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
