O hlúposti od Roberta Musila (2.10.2026)

Musil:

Dámy a páni!
Kto sa dnes opováži hovoriť o hlúposti, vystavuje sa nebezpečenstvu, že utrpí škodu rozličnými spôsobmi; možno mu to vyložiť ako trúfalosť, ba dokonca ako narúšanie súčasného vývoja. Ja sám som už pred mnohými rokmi napísal: »Keby sa hlúposť natoľko klamlivo nepodobala pokroku, talentu, nádeji či zlepšeniu, nikto by nechcel byť hlúpy.«

Bolo to v roku 1931; a nikto sa neodváži pochybovať, že svet aj odvtedy zažil pokroky a zlepšenia! Takto sa postupne stáva čoraz neodkladnejšou otázka: Čo je vlastne hlúposť?

Nechcem tiež prehliadnuť, že ako básnik poznám hlúposť už oveľa dlhšie; mohol by som dokonca povedať, že som s ňou neraz udržiaval kolegiálny vzťah! A len čo básnik otvorí oči, ocitne sa navyše zoči-voči takmer neopísateľnému odporu, ktorý, zdá sa, môže nadobudnúť všetky podoby:

či už osobnú, napríklad dôstojnú postavu profesora dejín literatúry, ktorý, zvyknutý mieriť do nekontrolovateľných diaľok, v prítomnosti zhubne míňa cieľ;

alebo vzdušne všeobecnú, akou je premena kritického úsudku na kupecký odvtedy, čo Boh vo svojej nám ťažko pochopiteľnej dobrote obdaril ľudskou rečou aj výrobcov zvukových filmov.

Už skôr som raz či dva razy opísal viac takýchto javov; netreba to však opakovať ani dopĺňať (a vzhľadom na sklon k veľkosti, ktorý má dnes všetko, by to zjavne ani nebolo možné): stačí ako istý výsledok zdôrazniť, že neumelecké rozpoloženie národa sa neprejavuje až v zlých časoch a hrubým spôsobom, ale už aj v dobrých časoch a všemožne, takže útlak a zákaz sa od čestných doktorátov, menovaní do akadémií a udeľovania cien líšia iba stupňom.

Vždy som tušil, že tento mnohotvárny odpor národa honosiaceho sa láskou k umeniu voči umeniu a jemnejšiemu duchu nie je ničím iným než hlúposťou, azda jej osobitným druhom, osobitnou umeleckou a možno aj citovou hlúposťou; prinajmenšom sa prejavuje tak, že to, čo nazývame krasoduchovnosťou, by bolo zároveň aj krasohlúposťou; a ani dnes nevidím veľa dôvodov, prečo by som mal od tohto názoru ustúpiť.

Prirodzene, na hlúposť nemožno zvaľovať všetko, čo znetvoruje takú plne ľudskú záležitosť, akou je umenie; ako nás poučili najmä skúsenosti posledných rokov, musí zostať miesto aj pre rozličné druhy bezcharakternosti.
Nemožno však namietať, že pojem hlúposti tu nemá čo hľadať, pretože sa vzťahuje na um, nie na city, zatiaľ čo umenie závisí od nich.
To by bol omyl.
Aj estetický pôžitok je úsudok a cit. A prosím vás o dovolenie, aby som k tejto veľkej formule, ktorú som si vypožičal od Kanta, smel pripojiť nielen pripomienku, že Kant hovorí o estetickej súdnosti a súde vkusu, ale zároveň zopakovať antinómie, ku ktorým vedie:

Téza: Súd vkusu sa nezakladá na pojmoch, lebo inak by sa o ňom dalo disputovať (rozhodnúť dôkazom).

Antitéza: Zakladá sa na pojmoch, lebo inak by sa o ňom nedalo ani sporiť (usilovať sa o zhodu).

A teraz by som sa chcel opýtať, či podobný úsudok s podobnou antinómiou neleží aj v základoch politiky a zmätku života vôbec? A či tam, kde sú doma úsudok a rozum, nesmieme očakávať aj ich sestry a sestričky, rozličné podoby hlúposti?
Toľko o jej dôležitosti. Erazmus Rotterdamský vo svojej pôvabnej a dodnes sviežej »Chvále bláznivosti« napísal, že bez istých hlúpostí by človek ani neprišiel na svet!

*

Pocit z rovnako nehanebnej ako mocnej vlády hlúposti nad nami dávajú mnohí ľudia najavo tým, že sa priateľsky a sprisahanecky zatvária prekvapene, len čo sa dopočujú, že niekto, komu dôverujú, má v úmysle vyvolať túto obludu jej menom.
Túto skúsenosť som spočiatku získal nielen na sebe, ale čoskoro som spoznal aj jej historickú platnosť, keď mi pri hľadaní predchodcov v skúmaní hlúposti – poznám ich prekvapivo málo; múdri však zrejme radšej píšu o múdrosti! – učený priateľ poslal tlačené znenie prednášky z roku 1866, ktorej autorom bol Hegelov žiak a profesor v Halle Joh. Ed. Erdmann.
Táto prednáška s názvom »O hlúposti« sa začína tým, že už jej oznámenie vraj privítali smiechom; a odkedy viem, že sa to môže prihodiť dokonca aj hegeliánovi, som presvedčený, že takéto správanie ľudí voči tým, ktorí chcú hovoriť o hlúposti, má osobitný význam, a veľmi neisto sa držím presvedčenia, že som vyzval mocnú a hlboko rozpoltenú psychologickú silu.

Preto sa radšej hneď priznám k svojej slabosti voči nej: neviem, čo je. Neobjavil som nijakú teóriu hlúposti, s ktorej pomocou by som sa mohol opovážiť spasiť svet; ba ani v medziach vedeckej zdržanlivosti som nenašiel výskum, ktorý by si ju zvolil za predmet, alebo čo len zhodu o jej pojme, ktorá by sa tak či onak utvorila pri skúmaní príbuzných vecí. Možno je to mojou nevedomosťou, pravdepodobnejšie však otázka »Čo je hlúposť?« zodpovedá dnešným myšlienkovým návykom rovnako málo ako otázky, čo je dobrota, krása alebo elektrina.

Napriek tomu je túžba vytvoriť si tento pojem a čo najtriezvejšie odpovedať na takúto predbežnú otázku celého života nemálo príťažlivá; preto som jedného dňa aj ja podľahol otázke, čím hlúposť »naozaj« je, a nie ako sa predvádza, hoci opisovanie toho druhého by skôr bolo mojou profesionálnou povinnosťou a schopnosťou. A keďže som si nechcel pomôcť básnicky a vedecky som to nedokázal, skúsil som to najnaivnejším spôsobom, aký je v takýchto prípadoch vždy poruke: jednoducho som sledoval používanie slova hlúpy a jeho rodiny, vyhľadával najbežnejšie príklady a usiloval sa pospájať to, čo som práve zapisoval.

Takýto postup, žiaľ, vždy trochu pripomína lov na mlynáriky kapustové: to, čo človek podľa svojho presvedčenia pozoruje, istý čas prenasleduje bez toho, aby to stratil z očí, ale keďže aj z iných smerov prilietajú po celkom rovnakých kľukatých dráhach iné, veľmi podobné motýle, čoskoro už nevie, či stále prenasleduje ten istý. Ani na príkladoch z rodiny hlúposti teda nebude vždy možné rozoznať, či ešte naozaj súvisia pôvodom, alebo len navonok a mimovoľne odvádzajú pozorovanie od jedného k druhému; a nebude celkom ľahké dostať ich pod jeden klobúk, o ktorom možno povedať, že skutočne patrí hlupákovi.

*

Za takýchto okolností je takmer jedno, ako sa začne, začnime teda nejako: azda najlepšie hneď pri počiatočnej ťažkosti, že každý, kto chce hovoriť o hlúposti alebo sa užitočne zúčastniť na takomto rozhovore, musí o sebe predpokladať, že nie je hlúpy; a tým dáva najavo, že sa pokladá za rozumného, hoci všeobecne sa práve to pokladá za znak hlúposti!

Ak sa teraz pustíme do otázky, prečo sa pokladá za hlúpe dávať najavo, že je človek rozumný, najprv sa natíska odpoveď, na ktorej akoby ležal prach z nábytku praotcov: vraj je opatrnejšie neukazovať sa ako rozumný. Je pravdepodobné, že táto hlboko nedôverčivá opatrnosť, dnes na prvý pohľad už vôbec nepochopiteľná, pochádza ešte z pomerov, v ktorých bolo pre slabšieho naozaj rozumnejšie nebyť pokladaný za rozumného: jeho rozumnosť mohla silnejšieho stáť život! Hlúposť naproti tomu uspáva nedôveru; »odzbrojuje«, ako sa vraví dodnes.

Stopy takejto starej prefíkanosti a hlúpej ľstivosti sa naozaj ešte nachádzajú vo vzťahoch závislosti, kde sú sily rozdelené tak nerovnomerne, že slabší hľadá spásu v tom, že sa robí hlúpejším, než je; prejavujú sa napríklad ako takzvaná sedliacka prefíkanosť, ďalej v styku služobníctva s panstvom, ktoré má vzdelanosť neprestajne na jazyku, vo vzťahu vojaka k nadriadenému, žiaka k učiteľovi a dieťaťa k rodičom. Toho, kto má moc, dráždi menej, keď slabší nemôže, než keď nechce. Hlúposť ho dokonca »privádza do zúfalstva«, teda neklamne do stavu slabosti!
S tým sa najlepšie zhoduje, že rozumnosť ho ľahko »rozzúri«! U podriadeného sa síce cení, ale len dovtedy, kým je spojená s bezpodmienečnou oddanosťou. V okamihu, keď jej chýba toto osvedčenie dobrej povesti a stane sa neistým, či slúži prospechu vládnuceho, sa zriedkavejšie nazýva rozumnosťou než neskromnosťou, bezočivosťou alebo zákernosťou; a často vzniká dojem, akoby prinajmenšom odporovala cti a autorite vládnuceho, aj keď v skutočnosti neohrozuje jeho bezpečnosť.

Vo výchove sa to prejavuje tak, že vzdorovitého nadaného žiaka trestajú prudšie než toho, ktorý odporuje z otupenosti. V morálke to viedlo k predstave, že vôľa musí byť tým horšia, čím lepšie je poznanie, proti ktorému koná.

Ani súdnictvo nezostalo celkom nedotknuté týmto osobným predsudkom a premyslené vykonanie zločinu zvyčajne posudzuje s osobitnou nepriazňou ako »rafinované« a »citovo surové«.

A z politiky nech si každý vezme príklady tam, kde ich nájde.

Ale aj hlúposť – tu bude azda potrebné namietnuť – dokáže dráždiť a rozhodne neupokojuje za všetkých okolností.

Stručne povedané, obyčajne vyvoláva netrpezlivosť, v neobyčajných prípadoch však aj krutosť; a odporné výstrelky tejto chorobnej krutosti, bežne označované ako sadizmus, ukazujú dosť často hlúpych ľudí v úlohe obete.
Zjavne to pochádza z toho, že sa ľahšie než iní stávajú korisťou krutého človeka; zdá sa však, že to súvisí aj s tým, že ich bezbrannosť, citeľná zo všetkých strán, rozdivočuje predstavivosť ako pach krvi loveckú vášeň a láka ju do pustatiny, kde krutosť ide takmer iba preto »priďaleko«, že už nikde nenachádza hranicu.

Je to črta utrpenia v samotnom pôvodcovi utrpenia, slabosť vložená do jeho surovosti; a hoci privilegované rozhorčenie urazeného súcitu len zriedka dovolí si to všimnúť, predsa aj ku krutosti, tak ako k láske, patria dvaja, ktorí sa k sebe hodia! Rozoberať to by bolo určite dosť dôležité v ľudstve, ktoré jeho »zbabelá krutosť voči slabším« (a tak predsa znie asi aj najbežnejšie vymedzenie sadizmu) sužuje tak ako to dnešné; ale vzhľadom na hlavnú líniu sledovaných súvislostí a pri letmom zbieraní prvých príkladov treba asi už aj to, čo bolo povedané, pokladať za odbočenie, a celkovo z toho nemožno získať viac než to, že môže byť hlúpe chváliť sa rozumnosťou, ale nie vždy je rozumné vzbudzovať povesť hlúposti.

Nedá sa z toho nič zovšeobecniť; alebo jediným zovšeobecnením, ktoré by už tu bolo prípustné, by muselo byť, že najrozumnejšie je na tomto svete vzbudzovať čo najmenej pozornosti! A naozaj táto záverečná čiara pod všetkou múdrosťou nebola nakreslená práve zriedka.

Ešte častejšie sa však tento ľuďom sa vyhýbajúci výsledok používa len spolovice alebo iba obrazne a zástupne; potom privádza úvahu do okruhu prikázaní skromnosti a ešte širších prikázaní bez toho, aby musela úplne opustiť oblasť hlúposti a rozumnosti.
Zo strachu, že budú vyzerať hlúpo, aj zo strachu, že porušia slušnosť, sa síce mnohí ľudia pokladajú za rozumných, ale nehovoria to. A ak sa predsa cítia prinútení o tom hovoriť, vyjadrujú to opisne, napríklad o sebe povedia: »Nie som hlúpejší než ostatní.«
Ešte obľúbenejšie je čo najnezúčastnenejšie a najvecnejšie pripojiť poznámku: »Azda smiem o sebe povedať, že mám normálnu inteligenciu.« A niekedy sa presvedčenie o vlastnej rozumnosti ukáže aj zadnými dvierkami, napríklad vo fráze: »Nedám zo seba robiť hlupáka!«

O to pozoruhodnejšie je, že nielen skrytý jednotlivec sa vo svojich myšlienkach pokladá za nesmierne rozumného a dobre vybaveného, ale aj historicky činný človek o sebe, len čo na to má moc, hovorí alebo dáva hovoriť, že je nadmieru rozumný, osvietený, dôstojný, vznešený, milostivý, Bohom vyvolený a dejinami povolaný.
Áno, rád to hovorí aj o inom človeku, ktorého odrazom sa cíti ožiarený. V tituloch a osloveniach ako Veličenstvo, Eminencia, Excelencia, Magnificencia, Milosť a podobných sa to zachovalo skamenené a vedomie to sotva ešte oživuje; no v plnej živosti sa to hneď znovu ukáže, keď dnes človek hovorí ako masa.

Najmä istá nižšia stredná vrstva ducha a duše je voči potrebe povyšovať sa úplne nehanebná, len čo vystupuje pod ochranou strany, národa, sekty alebo umeleckého smeru a smie povedať My namiesto Ja.
S výhradou, ktorá je samozrejmá a môže zostať bokom, možno túto povýšenosť nazvať aj márnivosťou; a dušu mnohých národov a štátov dnes skutočne ovládajú city, medzi ktorými márnivosť nepopierateľne zaujíma jedno z popredných miest. Medzi hlúposťou a márnivosťou však odjakživa existuje úzky vzťah a možno nám poskytuje vodidlo. Hlúpy človek zvyčajne pôsobí márnivo už preto, že mu chýba rozumnosť, aby to skryl; v skutočnosti však netreba ani to, pretože príbuzenstvo hlúposti a márnivosti je bezprostredné: márnivý človek vzbudzuje dojem, že podáva menší výkon, než by mohol; podobá sa stroju, ktorý vypúšťa paru netesným miestom. Staré príslovie »Hlúposť a pýcha rastú na jednom dreve« neznamená nič iné, rovnako ako výraz, že márnivosť »zaslepuje«.

S pojmom márnivosti naozaj spájame očakávanie menšieho výkonu, pretože nemecké slovo »eitel« vo svojom základnom význame znamená takmer to isté ako »márny«. A toto zníženie výkonu sa očakáva aj tam, kde výkon v skutočnosti jestvuje: márnivosť a talent sa predsa nezriedka spájajú; vtedy však nadobúdame dojem, že by sa dalo dosiahnuť viac, keby v tom márnivý človek nebránil sám sebe. Táto húževnato lipnúca predstava zníženého výkonu sa neskôr ukáže aj ako najvšeobecnejšia predstava, akú máme o hlúposti.

Márnivému správaniu sa však, ako je známe, vyhýbame nielen preto, že môže byť hlúpe, ale predovšetkým aj preto, že narúša slušnosť. »Samochvála smrdí,« vraví jadrovité príslovie, a znamená, že vystatovanie sa, časté rozprávanie o sebe a vlastná chvála sa nepokladajú len za nemúdre, ale aj za neslušné.

Ak sa nemýlim, takto porušované požiadavky slušnosti patria k mnohotvárnym prikázaniam zdržanlivosti a odstupu, určeným na šetrenie sebaúcty, pričom sa predpokladá, že u druhého nie je menšia než u nás. Takéto prikázania odstupu sa obracajú aj proti používaniu príliš otvorených slov, upravujú pozdrav a oslovenie, nedovoľujú, aby si ľudia bez ospravedlnenia protirečili alebo aby sa list začínal slovom Ja; skrátka vyžadujú dodržiavanie istých pravidiel, aby si ľudia navzájom »neprišli príliš blízko«. Ich úlohou je vyrovnávať a uhládzať styk, uľahčovať lásku k blížnemu i k sebe samému a zároveň akoby udržiavať strednú teplotu ľudských vzťahov; takéto predpisy sa nachádzajú v každej spoločnosti, v primitívnej dokonca vo väčšej miere než vo vysoko civilizovanej, ba pozná ich aj nemá zvieracia spoločnosť, ako možno ľahko vyčítať z mnohých jej obradov.

V zmysle týchto prikázaní odstupu je však zakázané dotieravo chváliť nielen seba, ale aj iných.
Povedať niekomu do očí, že je génius alebo svätec, by bolo takmer rovnako nehorázne ako tvrdiť to o sebe, a natrieť si vlastnú tvár a trhať si vlasy by podľa dnešného cítenia nebolo o nič lepšie než uraziť druhého. Ľudia sa uspokoja s poznámkou, že nie sú práve hlúpejší alebo horší než ostatní, ako sa už napokon spomenulo!
Zákaz sa v usporiadaných pomeroch zjavne vzťahuje na bezmedzné a neovládané prejavy.

Keďže bola pred chvíľou reč o márnivosti, v ktorej sa dnes národy a strany povyšujú vzhľadom na svoju osvietenosť, treba teraz doplniť, že väčšina dávajúca si voľný priebeh – práve tak ako jednotlivý človek trpiaci velikášstvom vo svojich denných snoch – si neprenajala iba múdrosť, ale aj cnosť a pripadá si odvážna, ušľachtilá, neporaziteľná, zbožná a krásna; a že vo svete jestvuje osobitná tendencia, aby si ľudia, keď vystupujú vo veľkom počte, dovolili všetko, čo majú ako jednotlivci zakázané.
Tieto výsady zväčšeného My dnes priam vyvolávajú dojem, že rastúcu civilizovanosť a krotenie jednotlivca má vyvažovať úmerne rastúca decivilizácia národov, štátov a zväzkov presvedčenia; a zjavne sa v tom prejavuje porucha afektu, porucha afektívnej rovnováhy, ktorá v podstate predchádza protikladu Ja a My i každému morálnemu hodnoteniu. Ale je to – budeme sa azda musieť spýtať – ešte hlúposť, ba súvisí to ešte vôbec nejakým spôsobom s hlúposťou?

Vážení poslucháči! Nikto o tom nepochybuje!

Radšej sa však pred odpoveďou ešte nadýchnime pri príklade, ktorý nie je nesympatický! My všetci, hoci predovšetkým my muži a zvlášť všetci známi spisovatelia, poznáme dámu, ktorá nám bezpodmienečne chce zveriť román svojho života a ktorej duša sa zdanlivo ustavične nachádzala v zaujímavom stave, bez toho, aby porodila výsledok, ktorý skôr ešte len očakáva od nás.
Je táto dáma hlúpa? Čosi prichádzajúce z množstva dojmov nám zvyčajne našepkáva: Je! Zdvorilosť i spravodlivosť však vyžadujú priznať, že ňou nie je celkom a vždy.
Veľa hovorí o sebe a vôbec veľa hovorí.
Súdi veľmi rozhodne a o všetkom.
Je márnivá a neskromná.
Často nás poúča.
Jej milostný život obyčajne nie je v poriadku a celkovo sa jej životu veľmi nedarí.
Ale nejestvujú azda iné druhy ľudí, na ktorých sa tiež vzťahuje všetko alebo väčšina z toho?
Veľa hovoriť o sebe je napríklad aj zlozvykom egoistov, nepokojných ľudí a dokonca jedného typu melancholikov.

A všetko spolu sa týka predovšetkým mladosti; u nej priam patrí k rastovým javom veľa hovoriť o sebe, byť márnivá, poučovať a nemať celkom usporiadaný vzťah k životu, jedným slovom, vykazovať presne tie isté odchýlky od rozumnosti a slušnosti bez toho, aby preto bola hlúpa alebo hlúpejšia, než prirodzene vyplýva z toho, že – ešte jednoducho nezískala rozumnosť!

Dámy a páni! Úsudky každodenného života a jeho znalosti ľudí väčšinou síce trafia, obyčajne však zároveň minú. Nevznikli kvôli správnemu učeniu, ale v skutočnosti predstavujú iba duševné pohyby súhlasu a obrany. Aj tento príklad teda učí iba to, že čosi môže byť hlúpe, ale nemusí, že význam sa mení so súvislosťou, v ktorej sa čosi objavuje, a že hlúposť je husto pretkaná s iným bez toho, aby niekde vytŕčala niť, pomocou ktorej by sa tkanivo dalo jedným ťahom rozpárať.
Dokonca genialita a hlúposť sú nerozlučne spojené a zákaz veľa hovoriť a veľa hovoriť o sebe pod hrozbou trestu, že človeka budú pokladať za hlúpeho, ľudstvo zvláštnym spôsobom obchádza: prostredníctvom básnika.
V mene ľudskosti smie rozprávať, že mu chutilo alebo že slnko stojí na oblohe, smie sa odhaľovať, vyzrádzať tajomstvá, robiť priznania, bezohľadne skladať osobné účty (aspoň mnohí básnici si na tom zakladajú!); a všetko to vyzerá celkom tak, akoby si ľudstvo vo výnimočnom prípade dovolilo čosi, čo by si inak zakázalo. Takto neprestajne hovorí o sebe a pomocou básnika už miliónkrát vyrozprávalo tie isté príbehy a zážitky, pričom menilo iba okolnosti, bez toho, aby z toho preň vyplynul akýkoľvek pokrok či prírastok zmyslu: nemalo by byť napokon podozrivé z hlúposti aj v spôsobe, akým používa svoju poéziu a ako ju tomuto používaniu prispôsobuje? Ja osobne to vôbec nepokladám za nemožné!

Medzi oblasťami uplatnenia hlúposti a nemorálnosti – posledné slovo chápané v dnes nezvyčajnom širšom zmysle, ktorý znamená takmer to isté ako neduchovnosť, ale nie nerozumnosť – v každom prípade existuje zložitá totožnosť i rozdielnosť. A táto spolupatričnosť sa nepochybne podobá tomu, ako ju Joh. Ed. Erdmann na významnom mieste svojej spomenutej prednášky vyjadril slovami, že surovosť je »praxou hlúposti«. Povedal: »Slová nie sú... jediným prejavom stavu ducha. Ten sa odhaľuje aj v činoch. Takisto hlúposť. Nielen hlúpym byť, ale konať, páchať hlúposti« – teda prax hlúposti – »alebo hlúposť in Action nazývame surovosťou.« Toto príťažlivé tvrdenie nás neučí o nič menej než to, že hlúposť je chybou citu – veď surovosť ňou predsa je! A to vedie priamo späť smerom k onej »poruche afektu« a »poruche afektívnej rovnováhy«, ktoré už bolo možné náznakovo spomenúť bez toho, aby sa boli vysvetlili.

Ani vysvetlenie obsiahnuté v Erdmannových slovách nemôže celkom súhlasiť s pravdou, lebo odhliadnuc od toho, že mierilo iba na surového, neuhladeného jednotlivca v protiklade k »vzdelanosti« a vôbec neobsahuje všetky formy uplatnenia hlúposti, ani surovosť predsa nie je iba hlúposťou a hlúposť iba surovosťou; preto zostáva vo vzťahu afektu a inteligencie, keď sa spájajú do »aplikovanej hlúposti«, ešte všeličo na vysvetlenie, čo treba najprv, a azda opäť najlepšie na príkladoch, vyniesť na svetlo.

*

Ak majú pritom správne vystúpiť obrysy pojmu hlúposti, je predovšetkým potrebné uvoľniť úsudok, že hlúposť je iba alebo hlavne nedostatkom umu; ako sa už spomenulo, najvšeobecnejšou predstavou, akú o nej máme, sa zdá byť zlyhanie pri najrozličnejších činnostiach, telesná a duševná nedostatočnosť vôbec.
V našich domácich nárečiach na to existuje výrazný príklad: nedoslýchavosť, teda telesná chyba, sa označuje slovom »derisch« alebo »terisch«, ktoré azda znamená »törisch« – pochabý – a tým stojí blízko hlúposti. Presne tak sa totiž výčitka hlúposti ľudovo používa aj inde.

Ak súťažiaci v rozhodujúcom okamihu poľaví alebo urobí chybu, potom povie: »Bol som ako pribitý!« alebo »Neviem, kde som mal hlavu!«, hoci podiel hlavy na plávaní či boxe možno predsa pokladať za neostro ohraničený. Rovnako medzi chlapcami a športovými druhmi nazvú hlúpym toho, kto sa správa nešikovne, aj keby bol Hölderlinom. Jestvujú aj obchodné pomery, v ktorých človeka, čo nie je ľstivý a bezohľadný, pokladajú za hlúpeho. Celkovo sú to hlúposti zodpovedajúce starším druhom rozumnosti, než je tá, ktorá sa dnes verejne ctí; a ak som dobre informovaný, v starogermánskych časoch sa s vojnou a bojom spájali nielen morálne predstavy, ale aj pojmy toho, čo je znalé, skúsené a múdre, teda intelektuálne pojmy.

Každá rozumnosť má teda svoju hlúposť a dokonca psychológia zvierat vo svojich testoch inteligencie zistila, že ku každému »typu výkonu« možno priradiť »typ hlúposti«.
Keby sme preto hľadali najvšeobecnejší pojem rozumnosti, z týchto porovnaní by vyplynul približne pojem spôsobilosti a všetko nespôsobilé by sa potom príležitostne mohlo nazvať aj hlúpym; v skutočnosti je to tak aj vtedy, keď sa spôsobilosť patriaca k nejakej hlúposti doslova nenazýva rozumnosťou. Ktorá spôsobilosť pritom stojí v popredí a v určitom čase svojím obsahom napĺňa pojem rozumnosti a hlúposti, závisí od formy života.

V časoch osobnej neistoty sa do pojmu rozumnosti vtlačia ľstivosť, násilie, ostrosť zmyslov a telesná obratnosť, v časoch zduchovnenej – s, žiaľ, potrebnými obmedzeniami možno povedať aj: meštianskej – životnej orientácie ich miesto zaujme práca hlavy. Presnejšie povedané, mala by ho zaujať vyššia duchovná práca, ale v behu vecí z toho vznikla prevaha výkonu umu, ktorá je činorodému ľudstvu vpísaná do prázdnej tváre pod tvrdým čelom; a tak došlo k tomu, že dnes sa rozumnosť a hlúposť, akoby to ani nemohlo byť inak, vzťahujú iba na um a stupne jeho spôsobilosti, hoci je to viac či menej jednostranné.

Všeobecná predstava nespôsobilosti od pôvodu spojená so slovom hlúpy – tak vo význame nespôsobilosti na všetko, ako aj vo význame akejkoľvek jednotlivej nespôsobilosti – má aj veľmi pôsobivý dôsledok: keďže »hlúpy« a »hlúposť« znamenajú všeobecnú neschopnosť, môžu príležitostne zastúpiť každé slovo, ktoré má označiť nejakú konkrétnu. To je jeden z dôvodov, prečo je vzájomná výčitka hlúposti dnes tak nesmierne rozšírená. (V inom kontexte je to aj príčina, prečo sa tento pojem tak ťažko vymedzuje, ako ukázali naše príklady.) Pozrime sa na poznámky na okrajoch náročnejších románov, ktoré boli dlhší čas v takmer anonymnom obehu požičovní; tu, kde je čitateľ s básnikom sám, sa jeho úsudok najradšej vyjadruje slovom »hlúpe!« alebo jeho ekvivalentmi, ako »sprosté!«, »nezmysel!«, »nevýslovná hlúposť!« a podobne.
A rovnako sú to prvé slová pobúrenia, keď človek na divadelných predstaveniach alebo výstavách obrazov vystupuje ako masa proti umelcovi a pohoršuje sa.

Treba tu pripomenúť aj slovo »gýč«, ktoré je ako prvý úsudok medzi samotnými umelcami obľúbenejšie než ktorékoľvek iné; bez toho, aby sa však, aspoň pokiaľ viem, dal jeho pojem určiť a jeho použiteľnosť vysvetliť inak než slovesom »verkitschen«, ktoré v nárečovom použití znamená »dať pod cenu« alebo »rozpredať«. »Gýč« má teda význam príliš lacného či výpredajového tovaru a myslím si, že tento zmysel, pravdaže prenesený do duchovnej oblasti, možno nájsť v základe zakaždým, keď sa slovo nevedomky použije správne.
Keďže výpredajový tovar a haraburdie vstupujú do tohto slova predovšetkým významom neschopného, nepoužiteľného tovaru, ktorý sa s nimi spája, a nespôsobilosť i nepoužiteľnosť sú aj základom používania slova hlúpy, sotva je prehnané tvrdiť, že máme sklon všetko, čo nám nie je po vôli – najmä ak sa navyše tvárime, že si to vážime ako vysoké či krasoduchovné! – označovať za »akosi hlúpe«.

Na určenie tohto »akosi« je významné, že používanie výrazov hlúposti je tesne prestúpené druhým používaním, ktoré zahŕňa rovnako nedokonalé výrazy pre nízke a mravne odporné; to vracia pohľad k niečomu, čo si už raz všimol, k osudovému spoločenstvu pojmov »hlúpy« a »neslušný«. Veď nielen »gýč«, estetický výraz intelektuálneho pôvodu, ale aj morálne slová »svinstvo!«, »odporné!«, »hnusné!«, »chorobné!«, »drzé!« sú jadrové, nerozvinuté umelecké kritiky a súdy o živote.
Možno tieto výrazy predsa len obsahujú ešte duševné úsilie, významový rozdiel, aj keď sa používajú bez rozdielu; potom ich napokon zastúpi už naozaj napoly bezslovný výkrik »Taká podlosť!«, ktorý nahrádza všetko ostatné a dokáže sa s výkrikom »Taká hlúposť!« deliť o vládu nad svetom. Zjavne je to tak, že tieto dve slová môžu príležitostne zastúpiť všetky ostatné, pretože »hlúpy« nadobudol význam všeobecnej nespôsobilosti a »podlý« význam všeobecného porušenia mravnosti; a ak načúvame tomu, čo dnes ľudia hovoria jeden o druhom, zdá sa, že autoportrét ľudstva, ktorý bez dozoru vzniká zo vzájomných skupinových záberov, je namiešaný len z obmien týchto dvoch nepekných slov!

Možno stojí za to zamyslieť sa nad tým. Bezpochyby obe predstavujú najnižší stupeň nerozvinutého úsudku, ešte úplne nerozčlenenú kritiku, ktorá síce cíti, že niečo nie je správne, ale nedokáže povedať čo. Používanie týchto slov je najjednoduchším a najhorším obranným výrazom, aký možno nájsť, je začiatkom odpovede a už aj jej koncom. Je v tom čosi ako »skrat« a stane sa to zrozumiteľnejším, keď vezmeme do úvahy, že Hlúpy a Podlý sa, nech už znamenajú čokoľvek, používajú aj ako nadávky.

Význam nadávok totiž, ako je známe, nespočíva ani tak v ich obsahu ako v použití; a mnohí z nás možno milujú osly, ale urazia sa, ak ich niekto jedným nazve. Nadávka nezastupuje to, čo predstavuje, ale zmes predstáv, citov a úmyslov, ktorú ani v najmenšom nedokáže vyjadriť, iba signalizovať. Mimochodom, to má spoločné s módnymi a cudzími slovami, preto sa takéto slová zdajú nenahraditeľné, aj keď by sa dali úplne nahradiť. Z tohto dôvodu je na nadávkach aj čosi nepredstaviteľne vzrušujúce, čo síce zodpovedá ich zámeru, no nie obsahu; a najzreteľnejšie sa to azda ukazuje na doberavých a posmešných slovách mládeže: dieťa môže povedať »Busch!« alebo »Moritz!« a na základe tajných súvislostí tým priviesť iné do zúrivosti.

Čo takto možno povedať o nadávkach, posmešných, módnych a cudzích slovách, možno povedať aj o slovách vtipu, heslách a slovách lásky; všetkým týmto inak takým rozdielnym slovám je spoločné, že slúžia afektu a že práve ich nepresnosť a nevecnosť im pri používaní umožňuje vytlačiť celé oblasti výstižnejších, vecnejších a správnejších slov. V živote je po tom zjavne niekedy potreba a jeho hodnota mu má zostať; bezpochyby hlúpe, takpovediac kráčajúce rovnakými cestami ako hlúposť, je však to, čo sa v takých prípadoch deje; túto súvislosť možno najzreteľnejšie skúmať na hlavnom a štátnom príklade bezhlavosti – na panike.

Ak na človeka pôsobí niečo, čo je preňho priveľmi silné, či už náhly úľak alebo trvalý duševný tlak, stáva sa, že tento človek zrazu urobí »niečo bezhlavé«. Môže začať revať, v podstate nie inak ako dieťa, môže »naslepo« utekať pred nebezpečenstvom alebo sa doň rovnako naslepo vrhnúť, môže ho zachvátiť výbušný sklon ničiť, nadávať alebo nariekať. Celkovo namiesto účelného konania, ktoré by si vyžadovala jeho situácia, vyprodukuje množstvo iných, zdanlivo vždy, no až príliš často aj skutočne bezúčelných, ba dokonca protiúčelných činov. Tento druh protihry poznáme najlepšie ako »panický strach«; ak však slovo nechápeme príliš úzko, možno hovoriť aj o panike hnevu, chamtivosti a dokonca nežnosti všade tam, kde stav vzrušenia nemôže nájsť uspokojenie inak než rovnako živo, slepo a nezmyselne.

Že existuje panika odvahy, ktorá sa od paniky strachu odlišuje iba opačným smerom účinku, postrehol už dávno rovnako duchaplný ako odvážny muž.
Z psychologického hľadiska sa to, čo sa odohráva pri nástupe paniky, pokladá za výpadok inteligencie a vôbec vyššieho duchovného ustrojenia, namiesto ktorého sa objaví starší duševný mechanizmus; azda však možno dodať, že pri ochrnutí a odrezaní rozumu v takých prípadoch nenastáva ani tak pokles k inštinktívnemu konaniu, ako skôr zostup cez túto oblasť až k inštinktu krajnej núdze a ku krajnej núdzovej forme konania. Tento spôsob konania má podobu úplného zmätku, je bez plánu a zdanlivo opustený rozumom aj každým záchranným inštinktom; jeho nevedomým plánom však je nahradiť kvalitu činov ich počtom a jeho nemalá ľstivosť spočíva v pravdepodobnosti, že medzi sto slepými pokusmi, ktoré sú neúspešné, sa nájde aj jeden zásah. Človek vo svojej bezhlavosti, hmyz, ktorý tak dlho naráža do zatvorenej polovice okna, až náhodou cez otvorenú »vypadne« na slobodu, nerobia v zmätku nič iné než vojenská technika s vypočítavou rozvahou, keď cieľ »pokryje« ohnivou clonou alebo rozptýlenou paľbou, ba už keď použije šrapnel či granát.
Inými slovami to znamená nechať cielené konanie zastúpiť objemným, a nič nie je také ľudské ako nahrádzať vlastnosti slov či činov ich množstvom.

Na používaní nejasných slov je však čosi veľmi podobné používaniu mnohých slov, lebo čím je slovo nejasnejšie, tým väčší je rozsah toho, na čo sa môže vzťahovať; a to isté platí o nevecnosti.

Ak sú tieto veci hlúpe, potom je prostredníctvom nich hlúposť príbuzná stavu paniky a ani nadmerné používanie tejto výčitky a jej podobných nebude priveľmi vzdialené duševnému pokusu o záchranu archaicko-primitívnymi – a, ako možno asi oprávnene povedať, chorobnými – metódami. A naozaj, pri správnom použití výčitky, že čosi je veru hlúposť alebo podlosť, možno spoznať nielen výpadok inteligencie, ale aj slepý sklon k nezmyselnému ničeniu alebo úteku. Tieto slová nie sú len nadávkami, ale zastupujú celý záchvat nadávania. Tam, kde sa čosi dá vyjadriť už iba nimi, je fyzické násilie blízko. Ak sa vrátime k skôr uvedeným príkladom, obrazy sa v takých prípadoch napádajú dáždnikmi (navyše namiesto toho, kto ich namaľoval), knihy sa hádžu na zem, akoby sa tým dali zbaviť jedu. Jestvuje však aj ochromujúci tlak, ktorý tomu predchádza a od ktorého to má oslobodiť: človek od zlosti »takmer praská«; »nijaké slovo nestačí«, iba tie najvšeobecnejšie a významovo najchudobnejšie; človek »stratí reč«, musí si »uľaviť«. To je stupeň bezslovnosti, ba bezmyšlienkovitosti, ktorý predchádza prasknutiu! Znamená vážny stav nedostatočnosti a napokon sa výbuch zvyčajne začína hlboko priehľadnými slovami, že človeku »už konečne niečo pripadá priveľmi hlúpe«. Tým niečím je však on sám. V časoch, keď sa veľmi cení veľká, rázná činorodosť, je potrebné pamätať aj na to, čo sa jej niekedy klamlivo podobá.

*

Dámy a páni! Dnes sa často hovorí o kríze dôvery v ľudskosť, o kríze dôvery, ktorá sa dosiaľ ešte vkladala do ľudskosti; dala by sa nazvať aj panikou, ktorá sa chystá zaujať miesto istoty, že sme schopní viesť svoje záležitosti v slobode a s rozumom. A nesmieme sa mýliť v tom, že tieto dva mravné a tiež mravne-umelecké pojmy, sloboda a rozum, ktoré k nám prišli ako symboly ľudskej dôstojnosti z klasického veku nemeckého svetoobčianstva, už od polovice devätnásteho storočia alebo o čosi neskôr neboli celkom zdravé. Postupne »vyšli z obehu«, ľudia už nevedeli, čo si s nimi »počať«, a to, že ich nechali scvrknúť sa, bolo menej dielom ich odporcov ako ich priateľov.

Nesmieme sa teda mýliť ani v tom, že my alebo tí po nás sa k týmto nezmeneným predstavám pravdepodobne nevrátime; našou úlohou a zmyslom skúšok uložených duchu bude skôr – a to je tá tak zriedka pochopená, bolestne nádejná úloha každého pokolenia – uskutočniť vždy nevyhnutný, ba veľmi želateľný prechod k novému s čo najmenšími stratami! A o to viac, že sa zmeškal prechod k zachovávajúco premeneným ideám, ktorý mal nastať v pravý čas, potrebujeme pri takom konaní pomocné predstavy o tom, čo je pravdivé, rozumné, významné, prezieravé, a teda v obrátenom zrkadlení aj o tom, čo je hlúpe. Aký pojem alebo čiastkový pojem hlúposti však možno vytvoriť, keď sa pojem umu a múdrosti otriasa? Ako veľmi sa názory menia s dobou, chcel by som ako malý príklad uviesť iba to, že v kedysi veľmi známej učebnici psychiatrie bola otázka:
»Čo je spravodlivosť?«
a odpoveď na ňu:
»aby bol ten druhý potrestaný!«
uvedená ako prípad imbecility, zatiaľ čo dnes tvoria základ veľmi diskutovaného právneho názoru. Obávam sa teda, že ani najskromnejšie výklady nebude možné uzavrieť bez toho, aby sme aspoň nenaznačili jadro nezávislé od časových premien. Tak vzniká ešte niekoľko otázok a poznámok.

Nemám právo vystupovať ako psychológ a ani to nechcem, no aspoň letmo nazrieť do tejto vedy je asi to prvé, od čoho sa v našom prípade bude očakávať pomoc. Staršia psychológia rozlišovala medzi vnemom, vôľou, citom a predstavivosťou alebo inteligenciou a bolo jej jasné, že hlúposť je nízky stupeň inteligencie. Dnešná psychológia však zbavila elementárne rozlíšenie duševných schopností jeho významu, rozpoznala vzájomnú závislosť a prenikanie rozličných činností duše a – tým urobila odpoveď na otázku, čo hlúposť znamená psychologicky, oveľa menej jednoduchou.

Prirodzene, aj podľa dnešného názoru jestvuje podmienená samostatnosť výkonu umu, no aj v najpokojnejších pomeroch sú pozornosť, chápanie, pamäť a iné, ba takmer všetko, čo patrí umu, pravdepodobne závislé aj od vlastností duše; k tomu navyše v rozrušenom i zduchovnenom prežívaní pristupuje druhé, takmer nerozlučné prenikanie inteligencie a afektu. A táto ťažkosť oddeliť um a cit v pojme inteligencie sa prirodzene odráža aj v pojme hlúposti; a keď napríklad lekárska psychológia opisuje myslenie duševne slabých ľudí slovami ako chudobné, nepresné, neschopné abstrakcie, nejasné, pomalé, ľahko rozptýliteľné, povrchné, jednostranné, strnulé, ťažkopádne, nadmerne pohyblivé, roztržité, možno bez ťažkostí rozpoznať, že tieto vlastnosti poukazujú sčasti na um a sčasti na cit.

Možno teda povedať: hlúposť aj rozumnosť závisia od umu i od citu; a či viac od jedného alebo druhého, či napríklad pri imbecilite stojí »v popredí« slabosť inteligencie alebo u niektorého váženého morálneho rigoristu ochrnutie citu, to možno ponechať odborníkom, zatiaľ čo my laici si musíme pomôcť o čosi voľnejšie.
V živote sa hlúpym človekom obyčajne rozumie taký, ktorý je »trochu slabý na hlavu«. Okrem toho však jestvujú najrozličnejšie duchovné a duševné odchýlky, ktoré môžu aj neporušenú vrodenú inteligenciu natoľko brzdiť, mariť a zvádzať, že celok vyústi do niečoho, pre čo má jazyk opäť k dispozícii iba slovo hlúposť. Toto slovo teda zahŕňa dva v podstate veľmi odlišné druhy: poctivú a prostú hlúposť a inú, ktorá je, trochu paradoxne, dokonca znakom inteligencie. Prvá spočíva skôr v slabom rozume, druhá skôr v rozume, ktorý je iba voči niečomu priveľmi slabý, a táto druhá je oveľa nebezpečnejšia.
Poctivá hlúposť je trochu nechápavá a má, ako sa vraví, »dlhé vedenie«. Je chudobná na predstavy a slová a neobratná v ich používaní.
Uprednostňuje obyčajné, pretože sa do nej častým opakovaním pevne vtláča, a keď už raz niečo pochopila, nie je ochotná nechať si to tak rýchlo znova vziať, dať to rozobrať ani sa v tom sama vŕtať. Vôbec má v sebe nemálo z červených líc života! Hoci je vo svojom myslení často neurčitá a pred novými skúsenosťami sa jej myšlienky ľahko celkom zastavia, zato sa najradšej drží toho, čo možno zmyslovo zažiť a takpovediac spočítať na prstoch. Jedným slovom, je to milá »jasná hlúposť«, a keby niekedy nebola zároveň taká ľahkoverná, nejasná a nepoučiteľná, až to človeka môže priviesť do zúfalstva, bola by nesmierne pôvabným javom.

Nemôžem si odoprieť, aby som tento jav ešte neozdobil niekoľkými príkladmi, ktoré ho ukazujú aj z iných strán a ktoré som prevzal z Bleulerovej učebnice psychiatrie: imbecil vyjadruje to, čo by sme vybavili formulou »lekár pri lôžku chorého«, slovami:
»Jeden muž drží druhému ruku, ten leží v posteli, potom tam stojí mníška.«
Je to spôsob vyjadrovania primitívneho maliara!
Nie celkom bystrá slúžka pokladá za zlý žart, keď od nej žiadajú, aby zverila svoje úspory pokladnici, kde by prinášali úroky: nikto predsa nebude taký hlúpy, aby jej ešte platil za to, že jej opatruje peniaze! odpovedá; a prejavuje sa v tom rytierske zmýšľanie, vzťah k peniazom, ktorý bolo za mojej mladosti ešte ojedinele možné pozorovať u vznešených starých ľudí!
Tretiemu imbecilovi sa napokon ako príznak vyčíta, že tvrdí, že dvojmarková minca má menšiu hodnotu než jednomarková a dve polmarkové, pretože – tak znie jeho odôvodnenie – treba ju rozmeniť a potom človek dostane primálo!
Dúfam, že nie som jediným imbecilom v tejto sále, ktorý srdečne súhlasí s touto teóriou hodnoty pre ľudí, ktorí si pri rozmieňaní nevedia dať pozor!

Ale aby sme sa ešte raz vrátili k vzťahu k umeniu: prostá hlúposť je naozaj často umelkyňou. Namiesto toho, aby na podnetové slovo odpovedala iným slovom, ako to bolo kedysi v niektorých pokusoch veľmi bežné, odpovie hneď celými vetami; a nech si ľudia hovoria, čo chcú, tieto vety majú v sebe čosi z poézie! Zopakujem niekoľko takýchto odpovedí a najprv uvediem podnetové slovo:

»Zapáliť: Pekár zapaľuje drevo.
Zima: Skladá sa zo snehu.
Otec: Raz ma zhodil zo schodov.
Svadba: Slúži na zábavu.
Záhrada: V záhrade je vždy pekné počasie.
Náboženstvo: Keď človek ide do kostola.
Kto bol Wilhelm Tell: Hrali ho v lese; boli tam prezlečené ženy a deti.
Kto bol Peter: Trikrát zakikiríkal.«

Naivita a veľká telesnosť takýchto odpovedí, nahrádzanie vyšších predstáv rozprávaním jednoduchého príbehu, dôležité rozprávanie o zbytočných veciach, okolnostiach a príslušenstve, potom zasa skracujúce zhustenie ako v príklade s Petrom – to sú prastaré postupy básnictva; a hoci si myslím, že priveľa z toho, ako je teraz veľmi v móde, približuje básnika idiotovi, predsa nemožno prehliadnuť ani básnickosť v tom druhom a vrhá to svetlo na skutočnosť, že idiot môže byť v básnictve zobrazený so zvláštnou radosťou z jeho ducha.

Voči tejto poctivej hlúposti stojí teraz náročná vyššia hlúposť v skutočne až pričasto krikľavom protiklade. Nie je ani tak nedostatkom inteligencie, ako skôr jej zlyhaním preto, že si osobuje výkony, ktoré jej neprináležia; môže mať všetky zlé vlastnosti slabého rozumu, ale navyše aj všetky tie, ktoré spôsobuje nevyvážená, deformovaná, nerovnomerne pohyblivá, skrátka každá od zdravia odchýlená duša.
Keďže nejestvujú »normované« duše, v tejto odchýlke sa, presnejšie povedané, prejavuje nedostatočná súhra medzi jednostrannosťami citu a rozumom, ktorý nestačí na ich krotenie. Táto vyššia hlúposť je vlastnou chorobou vzdelanosti (ale aby sme predišli nedorozumeniu: znamená nevzdelanosť, nesprávnu vzdelanosť, chybne vzniknutú vzdelanosť, nepomer medzi látkou a silou vzdelávania) a opísať ju je takmer nekonečnou úlohou. Siaha až do najvyššej duchovnosti; lebo ak je pravá hlúposť tichou umelkyňou, inteligentná hlúposť je tým, čo sa podieľa na pohyblivosti duchovného života, no predovšetkým na jeho nestálosti a bezvýslednosti. Už pred rokmi som o nej napísal: »Nejestvuje vôbec nijaká významná myšlienka, ktorú by hlúposť nevedela použiť; je pohyblivá na všetky strany a môže si obliecť všetky šaty pravdy. Pravda má naproti tomu zakaždým iba jedny šaty a jednu cestu a vždy je v nevýhode.«

Hlúposť, o ktorej je tu reč, nie je duševnou chorobou, a predsa je životu najnebezpečnejšou chorobou ducha, nebezpečnou samému životu.
Každý z nás by ju mal určite sledovať už v sebe a nespoznávať ju až v jej veľkých dejinných výbuchoch.

Ale podľa čoho ju spoznať? A aké nezmazateľné znamenie jej vtlačiť?! Psychiatria dnes ako hlavný znak prípadov, ktoré sa jej týkajú, používa neschopnosť orientovať sa v živote, zlyhanie pred všetkými úlohami, ktoré kladie, alebo náhle pred jedinou tam, kde by sa to neočakávalo. Aj v experimentálnej psychológii, ktorá sa zaoberá predovšetkým zdravým človekom, sa hlúposť definuje podobne. »Hlúpym nazývame správanie, ktoré nepodá výkon, pre ktorý sú dané všetky podmienky okrem osobných,« píše známy predstaviteľ jednej z najnovších škôl tejto vedy. Tento znak schopnosti vecného správania, teda spôsobilosti, nenecháva pri jednoznačných »prípadoch« kliniky alebo pokusnej stanice s opicami nič na želanie; voľne pobehujúce »prípady« však vyžadujú niekoľko dodatkov, pretože správne alebo nesprávne »podanie výkonu« pri nich nie je vždy také zrejmé.

Po prvé, v schopnosti správať sa vždy tak, ako sa za daných okolností správa človek súci pre život, už spočíva celá vyššia dvojznačnosť múdrosti a hlúposti; lebo »vecné«, »odborné« správanie môže vec využiť na osobný prospech alebo jej slúžiť, a kto robí jedno, zvyčajne pokladá toho, kto robí druhé, za hlúpeho. (Medicínsky hlúpy je však vlastne iba ten, kto nedokáže ani jedno, ani druhé.)
Po druhé nemožno poprieť ani to, že nevecné, ba dokonca neúčelné správanie môže byť často nevyhnutné; objektivita a neosobnosť, subjektivita a nevecnosť sú totiž príbuzné, a ako smiešna je bezstarostná subjektivita, tak je úplne objektívne správanie, prirodzene, nemožné pre život, ba aj pre myslenie; vyvažovať oboje je dokonca jednou z hlavných ťažkostí našej kultúry.

A napokon by sa dalo namietnuť aj to, že sa príležitostne nikto nespráva tak rozumne, ako by bolo potrebné, že každý z nás je teda, ak nie vždy, aspoň z času na čas hlúpy. Preto treba rozlišovať medzi zlyhaním a neschopnosťou, príležitostnou alebo funkčnou a trvalou alebo konštitučnou hlúposťou, medzi omylom a nerozumom. Patrí to k najdôležitejšiemu, pretože životné podmienky sú dnes také – také neprehľadné, ťažké, zmätené –, že z príležitostných hlúpostí jednotlivcov môže ľahko vzniknúť konštitučná hlúposť celku.

Pozorovanie tak napokon vedie aj z oblasti osobných vlastností k predstave spoločnosti zaťaženej duchovnými chybami. To, čo sa psychologicky a reálne odohráva v jednotlivcovi, síce nemožno prenášať na spoločnosti, teda ani duševné choroby a hlúposť, ale dnes by sa zrejme dalo na mnohých miestach hovoriť o »sociálnom napodobňovaní duchovných porúch«; príklady sú dosť dotieravé.

*

Týmito dodatkami bola oblasť psychologického vysvetlenia, pravdaže, opäť prekročená. Ono samo nás učí, že rozumné myslenie má určité vlastnosti, ako jasnosť, presnosť, bohatstvo, pružnosť napriek pevnosti a mnohé ďalšie, ktoré by sa dali vymenovať; a že tieto vlastnosti sú sčasti vrodené, sčasti sa popri vedomostiach, ktoré si človek osvojuje, nadobúdajú aj ako istý druh myšlienkovej obratnosti; dobrý um a bystrá hlava predsa znamenajú približne to isté. Tu netreba prekonávať nič okrem zotrvačnosti a vrodených sklonov, dá sa to aj cvičiť a komické slovo »myšlienkový šport« vôbec nie zle vyjadruje, o čo ide.

»Inteligentná« hlúposť má naproti tomu za protiklad ani nie tak um, ako skôr ducha, a ak si pod tým nechceme predstavovať iba hŕstku citov, aj dušu. Keďže myšlienky a city sa pohybujú spoločne, ale aj preto, že sa v nich vyjadruje ten istý človek, možno pojmy ako úzkosť, šírka, pohyblivosť, prostota a vernosť použiť na myslenie i cítenie; a hoci súvislosť, ktorá z toho vzniká, ešte nie je celkom jasná, stačí predsa na to, aby sme mohli povedať, že k duši patrí aj um a že naše city nie sú bez spojenia s rozumnosťou a hlúposťou.

Proti tejto hlúposti treba pôsobiť príkladom a kritikou.
Takto prednesený názor sa odchyľuje od bežnej mienky, ktorá vôbec nie je nesprávna, ale je nanajvýš jednostranná a podľa ktorej by hlboká, pravá duša nepotrebovala rozum, ba iba by sa ním znečistila.

Pravda je, že u prostých ľudí sa určité cenné vlastnosti, ako vernosť, stálosť, čistota cítenia a podobné, prejavujú nezmiešane, no v skutočnosti iba preto, že konkurencia ostatných je slabá; a hraničný prípad toho sa nám predtým ukázal v obraze priateľsky prisvedčujúcej slabomyseľnosti. Nič mi nie je vzdialenejšie než zámer týmito výkladmi ponížiť dobrú, čestnú dušu – jej nedostatok má dokonca nemalý podiel na vyššej hlúposti! –, no dnes je ešte dôležitejšie postaviť pred ňu pojem významného, ktorý už, pravdaže, spomínam iba úplne utopicky.

Významné spája pravdu, ktorú v ňom môžeme vnímať, s vlastnosťami citu, ktorým dôverujeme, do niečoho nového, do poznania, ale aj do rozhodnutia, do obnovenej vytrvalosti, do niečoho, čo má duchovný a duševný obsah a od nás či iných »požaduje« určité správanie; tak by sa to dalo povedať. A čo je v súvislosti s hlúposťou najdôležitejšie: významné je prístupné kritike tak zo strany rozumu, ako aj citu. Významné je aj spoločným protikladom hlúposti a surovosti a všeobecný nepomer, v ktorom dnes afekty rozum drvia namiesto toho, aby mu dávali krídla, sa roztápa v pojme významu. Dosť o tom, možno už viac, než by bolo možné zodpovedne obhájiť! Lebo ak by ešte bolo potrebné niečo dodať, mohlo by to byť len toto jediné: všetkým, čo bolo povedané, ešte vôbec nie je daný istý rozpoznávací a rozlišovací znak významného a zrejme by ani nebolo ľahké podať úplne postačujúci.

Práve to nás však vedie k poslednému a najdôležitejšiemu prostriedku proti hlúposti: k skromnému sebaobmedzeniu.

Občas sme všetci hlúpi; občas musíme konať aj slepo alebo poloslepo, inak by sa svet zastavil; a keby niekto z nebezpečenstiev hlúposti odvodil pravidlo: »Zdrž sa každého úsudku a rozhodnutia o tom, čomu dostatočne nerozumieš!«, stuhli by sme! Ale táto situácia, o ktorej sa dnes robí toľko rozruchu, sa podobá takej, ktorú už dávno poznáme v oblasti rozumu. Keďže naše vedomosti a schopnosti sú nedokonalé, musíme vo všetkých vedách v podstate súdiť predčasne; usilujeme sa však a naučili sme sa držať túto chybu v známych medziach a pri príležitosti ju napraviť, čím sa do nášho konania opäť dostáva správnosť.

Vlastne nič nehovorí proti tomu, aby sme toto presné a hrdo-pokorné posudzovanie a konanie preniesli aj do iných oblastí; a myslím si, že predsavzatie: »Konaj tak dobre, ako môžeš, a tak zle, ako musíš, a pritom si uvedomuj hranice omylu svojho konania!« by už bolo polovicou cesty k nádejnému utváraniu života.

Týmito náznakmi som však už chvíľu na konci svojich výkladov, ktoré, ako som preventívne uviedol, majú znamenať iba predbežnú štúdiu. A s nohou na hranici vyhlasujem, že nie som schopný ísť ďalej; lebo jediný krok za bod, na ktorom stojíme, a z oblasti hlúposti, ktorá je aj teoreticky ešte rozmanitá, by sme sa dostali do ríše múdrosti, pustého a všeobecne obchádzaného kraja.

Prednáška na pozvanie rakúskeho Werkbundu, prednesená vo Viedni 11. marca a zopakovaná 17. marca 1937.