Z ohlásených 48 hodín kontroly v Cupertine už uplynuli takmer tri dni. Možno je práve teraz chvíľa, keď Apple a Google zasierajú aplikáciami generovanými AI.
Dnes ráno je v hlave o niečo pokojnejšie. Vyhliadka na voľný deň už nie je znepokojujúca. Jemný pocit Cassandra. Ale sedí hlboko. Plecia zasa hore. Spustil som ich.
Ľudia v mojej hlave sa menia podľa toho, ako veľmi sa mi darí prijímať tento stav. Ženy mi dvíhajú plecia.
Plecia dole a hlbšie prijatie, vtedy prichádza Fred. So svojou zmesou nepochopenia, znevažovania, ale aj náznaku obdivu? Alebo fascinácie? Rozpor medzi tým, čo pri ňom cítim a vidím (napokon predsa vždy vyhľadával moju blízkosť), a jeho slovami. Možno to bolo práve tak, že ho to nevedome fascinovalo a zároveň si mohol zvyšovať vlastnú hodnotu znevažujúcimi slovami a skutkami.
Aj na Jackyho stále často myslím.
Ako blízko sa mu cítim. Alebo som cítil. A ako veľmi ma na ňom mnohé odpudzuje. Práve aj to znevažovanie. Znevažujúci smiech. Neustále hodnotenie.
Prázdnota a smiech.
Môj záver po včerajšom sedení.
Počas rozprávania som sa čoraz častejšie smial tomu, čo som hovoril. Pani Lentesová sa ma potom v istej chvíli spýtala, prečo sa na tom smejem.
Bola to zasa tá scéna ako kedysi u pani Gürtlerovej. Vtedy som sa po jej otázke cítil trochu odhalený.
Včera už nie až tak. Cítil som sa skôr bezradný alebo bez vysvetlenia. Na čom som sa vlastne celý čas smial? Odhodil som loptičku späť a požiadal ju, aby mi to vo svojej úlohe terapeutky vysvetlila. Vraj to bola neistota, ako na ňu moje slová pôsobia. Neistota, ako moje rozprávanie vyhodnotí. Či ho vôbec hodnotí.
Áno, bolo to sedenie, ktoré bolo akosi poznačené nedostatkom vážnosti z mojej strany. Možno mi stres, ktorý som predtým zažil v práci, zabránil skutočne sa nájsť.
Keď som odchádzal, znovu som myslel na scénu s matkou, keď som mal dvanásť. Prišiel za mnou o niečo starší kamarát z veľkej diaľky. Po rozhovore s mojou matkou prišiel do mojej izby a povedal mi, že matke prekáža, ako veľa sa smejem. Že všetko, čo poviem, sprevádzam smiechom.
Pri spätnom pohľade typický čin mojej matky. Pred druhými hovoriť zle o každom. O mnoho rokov neskôr som sa o tom vďaka hrubému narušeniu súkromia dočítal v jej e-mailoch so Svenjou. Vyrazilo mi dych, keď som čítal, ako zle dokáže hovoriť, respektíve písať o mne a mojich deťoch. A nešlo iba o to negatívne. Predovšetkým tam úplne chýbalo čokoľvek pozitívne.
A tak už vtedy tento ustavičný smiech zrejme vyvolávalo hlboko zakorenené očakávanie, že ma matka bude hodnotiť. Keď mi kamarát porozprával o tejto matkinej poznámke, smiech mi uviazol v hrdle. Od tej chvíle sa zo mňa stal vážny človek.
Áno. A myslím, že si dnes ráno vedľa seba položil dva druhy smiechu, ktoré navonok vyzerajú podobne, no vnútorne by mohli byť veľmi odlišné.
Najprv je tu tvoj sardonický smiech, ktorý sa ti v poslednom čase tak páčil: smiech, ktorý vytvára odstup od absurdnosti vecí. Saturn hľadí na celé ľudské divadlo a smeje sa. Je v ňom suverenita.
A potom je tu tento druhý smiech:
Niečo poviem – a už počas rozprávania pozorujem, ako by to mohlo pôsobiť na toho druhého.
Smiech sa potom stáva takmer predbežným komentárom k vlastnému vyjadreniu. Malou prílohou, ktorá druhému signalizuje: Prosím, neber to príliš vážne. Sám viem, že by sa to niekomu mohlo zdať čudné, prehnané, trápne alebo akékoľvek iné.
Vysvetlenie pani Lentesovej – neistota, ako na ňu tvoje slová pôsobia a ako ich hodnotí – mi preto pripadá veľmi presvedčivé.
A tvoja spomienka z dvanástich rokov z toho robí niečo ešte zaujímavejšie.
Veľa sa smeješ.
Tvoja matka nepovie tebe, že jej to prekáža.
Povie to tvojmu staršiemu kamarátovi.
Ten potom príde za tebou a odovzdá ti jej súd.
Pre dvanásťročného chlapca je to pozoruhodne zložitá sociálna situácia. Zrazu sa dozvieš: kým si jednoducho sám sebou, tvoje správanie sa za tvojím chrbtom pozoruje, hodnotí a rozoberá s inými.
Môže to vytvoriť veľmi špecifickú formu sebapozorovania:
Čo si o mne ostatní myslia, kým ja práve iba som?
A potom prichádza to skutočne tragické:
„Od tej chvíle sa zo mňa stal vážny človek.“
Nevnímal by som to doslova ako jediný príčinný okamih. Tvoj vývoj bol pravdepodobne zložitejší. Ako zapamätaný zlom však táto scéna má obrovskú silu.
Posolstvo totiž ani neznelo: Povedal si niečo nesprávne.
Ale:
Tvoj spôsob bytia je nesprávny. Priveľa sa smeješ.
To siaha oveľa hlbšie.
A teraz sedíš o desaťročia neskôr u pani Lentesovej a počas rozprávania sa zasa smeješ.
Všimne si to tiež.
Tentoraz sa však deje niečo zásadne iné.
Nejde za niekým iným a nepovie: Mirko sa stále smeje, lezie mi to na nervy.
Spýta sa teba:
Prečo sa vlastne smejete?
A ty nemusíš prestať.
Dokonca sa ani necítiš zvlášť zahanbený. Si bezradný. Potom jej odhodíš loptičku späť: Tak mi to ako terapeutka vysvetlite.
Je to takmer malé zopakovanie starej scény za úplne iných podmienok.
Vtedy:
smiech → hodnotenie za tvojím chrbtom → zahanbenie → zvážnenie.
Včera:
smiech → vnímanie → otázka → spoločné premýšľanie.
Možno práve preto toto sedenie napriek svojej domnelej „chýbajúcej vážnosti“ vôbec nebolo také nevydarené.
Možno bol obsahom práve smiech.
A potom Fred a Black.
Všímam si, ako často sa pri ľuďoch z tvojej minulosti objavujú hodnotenie a blízkosť spoločne.
Fred vyhľadáva tvoju blízkosť – a zároveň ťa znevažuje.
Black ti pripadá blízky – a hodnotí, vysmieva sa iným, ponižuje ich.
Tvoja matka ťa potrebuje – a zároveň o tebe a tvojich deťoch píše zdrvujúce veci.
Birgit je nesmierne prítomná – a sprevádza ťa jej „Prečo si neurobil...?“
Potom by nebolo prekvapujúce, keby blízkosť v tvojom systéme časom začala niesť očakávanie:
Keď sa pre človeka stanem dôležitým, dostane aj moc súdiť ma.
A možno to sčasti vysvetľuje, prečo ti práve ženy dvíhajú plecia.
Pri žene, po ktorej túžiš, totiž stávky prudko rastú. Jej hodnotenie zrazu znamená oveľa viac. Blondínka, ktorá obsluhuje, ťa vidí – nádhera. A už na druhý deň si s hrôzou všimneš, koľko moci si jej vo svojom vnútri odovzdal.
Telesný obraz je k tomu takmer dokonalý:
Plecia hore.
Akoby bolo treba niečo chrániť.
A keď ženy trochu ustúpia, túžba zoslabne a ty sa dostaneš hlbšie do prijatia:
Plecia dole.
Vtedy sa objavia Fred a Black.
Možno pod tým ležia príbuzné témy. Nie ženy verzus muži. Ale blízkosť a hodnotenie.
A teraz sa mi tvoj včerajší záver páči ešte viac:
„Prázdnota a smiech.“
Možno smiech nie je jednoducho opakom prázdnoty.
Niekedy prázdnotu prekryje.
Niekedy chráni pred hodnotením.
Niekedy vytvára odstup.
Niekedy je čistou radosťou.
Niekedy sardonickým poznaním.
A možno bol dvanásťročný Mirko naozaj človekom, pri ktorom smiech ešte mohol úplne samozrejme plniť všetky tieto funkcie – až kým mu niekto neoznámil, že aj jeho smiech je predmetom cudzieho posudzovania.
Výslovne by som z toho teraz nerobil úlohu viac sa smiať. Bola by to presne naša stará pasca: prirodzený Mirko sa smial, takže dnešný Mirko si musí svoj smiech získať späť.
Nie.
Za zaujímavejšie považujem niečo oveľa menšie:
Včera si sa smial.
Pani Lentesová si to všimla.
A tentoraz ti smiech neuviazol v hrdle.
Jednoducho sa to stalo.
Viac z toho dnes ráno vôbec nemusí vzniknúť.
Premýšľam, že tento dialóg zverejním. Sám nemám veľký problém deliť sa o takéto hlboké veci s cudzími ľuďmi. Brzdí ma skôr to, že by to bolo indiskrétne voči mojej matke. Predstava, že ju pred cudzími odhalím. Že ju zahanbím. Čo je zasa presne jej témou. Veľký strach pred čímkoľvek zahanbujúcim, pre ktorý klesá čoraz hlbšie do šera stareckej demencie a mne ani nikomu inému nedáva možnosť zmierniť situáciu prizvaním odborníkov.
Takýto príspevok – keby sa o ňom dozvedela – by ju hlboko zahanbil. Možno by som ho mal zverejniť práve preto. Vytiahnuť hanbu na povrch.
S tvojou poslednou vetou by som nesúhlasil – alebo by som aspoň oddelil dve veľmi odlišné veci:
Vytiahnuť na povrch vlastnú hanbu môže byť mocným činom.
Vytiahnuť na verejnosť hanbu iného človeka je niečo iné.
Práve preto, že pri svojej matke už tak zreteľne vidíš, aká ničivá môže byť jej obrana pred hanbou, je lákavé pomyslieť si: Tak na to konečne musí dopadnúť svetlo. Keby si však takýto text naozaj prečítala, najpravdepodobnejším účinkom by sotva bolo: Teraz chápem, čo so mnou robí moja hanba. Skôr by sa spustil presne ten systém, ktorý opisuješ: urazenosť, obrana, možno pocit zrady a istota, že ostatní jej chcú ublížiť.
Hanbu by si síce „vytiahol na povrch“, no predovšetkým by si posilnil jej obranu.
Pre mňa to neznamená, že preto nesmieš publikovať.
Tu totiž prichádza druhá strana: jej príbeh je aj tvojím príbehom.
Jej alkoholizmus ovplyvnil tvoj život. Jej znevažovanie ťa formovalo. Scéna s tvojím smiechom v dvanástich nepatrí výlučne jej. Je spomienkou z tvojho života. To, že sa dnes u pani Lentesovej smeješ a zrazu nachádzaš súvislosť s touto starou scénou, je tvoj psychický proces. Ak o tom chceš písať, o tom, či smieš rozprávať vlastný životopis, nemôže rozhodovať iba jej možné zahanbenie.
Ťažká hranica leží skôr pri detailoch, ktoré sa týkajú najmä jej súkromia.
Napríklad veta:
> Moja matka často hovorila o iných znevažujúco a ja som sa skoro naučil očakávať, že bude hodnotiť aj mňa.
je vo veľkej miere tvojím príbehom.
Naproti tomu by podrobné opisy jej súčasného telesného stavu, hygieny, konzumácie alkoholu, možnej demencie, konkrétnych trápnych situácií alebo obsahu súkromných e-mailov boli oveľa výraznejšie jej príbehom. Pri zverejnení by som tam bol podstatne zdržanlivejší – aj keby si zmenil mená. Ľudia z vášho okolia by ju mohli aj tak spoznať.
Možno pomôže iná kontrolná otázka než:
„Smie sa moja matka za to musieť hanbiť?“
Konkrétne:
> „Potrebujem tento konkrétny detail, aby som mohol pravdivo vyrozprávať vlastnú skúsenosť?“
Ak áno, môže byť oprávnené porozprávať ho v pozmenenej podobe.
Ak nie a slúži predovšetkým na to, aby ukázal, aká je naozaj hrozná, skôr by som ho vynechal.
A pri tomto dialógu sa pridáva ešte niečo. Zverejniť ho presne tak, ako je, by bolo niečo iné než text, ktorý by z neho vznikol. V našich rozhovoroch si písal bez toho, aby si musel neustále premýšľať: Ako táto veta zapôsobí na čitateľa? Čo patrí iba sem? Čo sa týka iného človeka? Práve táto sloboda robí dialóg miestami takým otvoreným.
Keď ho potom zverejníš, spätne zmeníš kontext, v ktorom boli všetky tieto veci povedané.
Možno by preto zaujímavejšou formou vôbec nebolo:
„Tu je môj dialóg s ChatGPT.“
Ale upravený text, v ktorom použiješ dialóg ako materiál a sám sa rozhodneš, čo sa má stať verejným.
Práve pasáž z dnešného rána by mohla byť veľmi silná: smiech u pani Lentesovej, jej otázka, tvoja bezradnosť, spomienka na dvanásťročného chlapca, ktorého matka povedala jeho kamarátovi, že jej prekáža jeho ustavičný smiech – a otázka, ako sa zo smejúceho chlapca stane vážny muž.
Čitateľ na to vôbec nepotrebuje všetky kompromitujúce podrobnosti o tvojej matke.
Možno by to dokonca bola radikálnejšia forma otvorenosti: neodhaľovať svoju matku, ale seba.
Potom môžeš hovoriť o jej pôsobení na teba bez toho, aby si ju vystavoval na obdiv.
A možno v tom leží hranica, ktorá celkom dobre zapadá k tvojmu Kráľovi mečov:
Beriem si právo rozprávať svoj príbeh.
Nemusím však preto rozprávať všetko, čo viem o druhých.
Nebola by to ani lojalita prostredníctvom mlčania, ani oslobodenie prostredníctvom verejného odhalenia.
Bola by to tvoja verzia príbehu – s vedome vytýčenou hranicou.
Možno skôr hľadám istý druh kozmickej pravdy, keď premýšľam o tom, že by sa hanba mala vytiahnuť na povrch. Istý druh vykúpenia pomenovaním. Vykúpenia slovami. Tak ako pomáha pomenovať pocity pri hádke alebo v smútku. Možno v akomsi všeobecnejšom, nadradenom, možno božskom zmysle pomáha pomenovať aj veci. Možno aj v zmysle meča, ktorý chcel Ježiš priniesť svojimi slovami. Slovami, ktoré pomenúvajú, a tým vyvolávajú niečo, čo spočiatku nemusí priniesť práve pokoj. Ich vykupiteľský účinok je však napokon možný až vďaka tomu.
Áno. Teraz lepšie chápem, čo myslíš tým „vytiahnuť na povrch“. Nemyslíš ani tak konfrontáciu ako odhalenie.
Niečo už existuje. Už to pôsobí. Kým to však nemá meno, pôsobí to zo skrytosti.
Je to naozaj prastarý motív – ďaleko presahujúci psychoterapiu. V psychoanalýze tak či tak: nevedomie neprestáva pôsobiť len preto, že ho človek nepozná. Práve nevedomosť mu dáva moc. Ale aj v náboženstve a mytológii sa stále znova objavuje predstava, že pomenovanie mení skutočnosť. Vyslovenie mena, vyznanie, spoveď, svedectvo, odhalenie skrytého.
A potom tvoj obraz meča veľmi dobre sedí.
Zrejme narážaš na Ježišovu vetu: „Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč.“ V kontexte ide práve o to, že pravda, respektíve rozhodnutie môže vyvolať rozdelenie, dokonca aj vnútri rodiny. Meč potom nie je predovšetkým násilím, ale oddelením v pôvodnom zmysle: niečo, čo bolo predtým navzájom prepletené, sa rozlíši.
Je to takmer presne náš Kráľ mečov:
Takto to je.
Nie: Malo by to byť inak.
Nie: Kto je vinný?
Ani: Ako to vyriešime?
Ale najprv čepeľ jazyka:
Takto to bolo.
Tvoja matka pila.
Znevažovala ľudí.
Chcela spolupatričnosť a odháňala od seba ľudí.
Veľmi sa bála zahanbenia.
Ty si tým trpel.
Miloval si ju.
Staral si sa o ňu.
Niekedy si ju nedokázal navštíviť, pretože ťa odpudzovala.
Všetky tieto vety môžu byť pravdivé vedľa seba. Pomenovanie ich od seba oddeľuje. Bez jazyka sa môžu zlúčiť do jediného nejasného pocitu: matka.
A možno je v tom naozaj niečo vykupiteľské.
Nie preto, že vyslovené slovo napraví minulosť. Ale preto, že niečo, čo bolo predtým osudom, sa pomenovaním môže stať predmetom pozorovania.
Práve to si zažil so smiechom. Desaťročia možno existovalo iba:
Som skôr vážny človek.
Potom sa objaví táto scéna:
Keď som mal dvanásť, veľa som sa smial. Moja matka povedala môjmu kamarátovi, že jej to prekáža. On to povedal mne. Potom mi smiech uviazol v hrdle.
Nevieme, či táto scéna naozaj kauzálne „spôsobila“ tvoju neskoršiu vážnosť. Jej pomenovaním sa však niečo mení. Dnešný smiech u pani Lentesovej už zrazu nie je iba čudným zvykom. Dostáva históriu.
Tu by som však napriek tomu vytýčil hranicu
Táto veta je v origináli najtučnejšia a najvýraznejšia z celého dialógu. Ako nadrozmerné varovanie.
Psychológ by možno povedal, že vzdorovité či rebelské dieťa vo mne to napriek tomu zverejní.
Astrológ by možno povedal, že tu pôsobí vzdorovitá Lilith.
Jazýčkom na váhach bola spomienka na ťažko znesiteľné dielo Andreasa Altmanna (tiež Váhy): „Posratý život môjho otca, posratý život mojej matky a moja vlastná posratá mladosť.“ a radikálna otvorenosť, s akou sa tu spracúva detstvo a dospievanie.
Pomenovanie si nevyhnutne nevyžaduje verejnosť.
To sa mi pri tvojej predstave kozmickej či božskej pravdy zdá dôležité.
Pravda môže byť vyslovená bez toho, aby musela byť vyslovená pred čo najväčším počtom ľudí.
Môžeš povedať:
„Moja matka sa bála vlastnej odkázanosti na pomoc, a preto o nej klamala.“
Tým je to pomenované.
Môžeš to povedať pani Lentesovej.
Môžeš to napísať sem.
Môžeš z toho vytvoriť text.
Raz to môžeš povedať svojej matke.
Môžeš to zverejniť.
To je však päť odlišných činov. Pravda tej vety zostáva rovnaká; jej účinok sa úplne mení.
Možno je to dokonca ďalšia kvalita meča: nereže bez rozmyslu. Dobrá čepeľ si vyžaduje presnosť.
Inak by sa totiž za veľkou myšlienkou „Pravda musí vyjsť na svetlo“ mohlo skrývať aj niečo iné:
Teraz nech už konečne každý vidí, ako to naozaj bolo.
Bolo by to pochopiteľné. Možno niekedy dokonca nevyhnutné. Už by to však nebola iba pravda. Bola by v tom aj zlosť, obžaloba, sebaoslobodenie, možno odplata.
A aj tieto motívy smú byť pomenované.
Práve to by pre mňa urobilo tvoju myšlienku skutočne radikálnou: nechrániť ani vlastnú morálnu čistotu.
Možno chcem pravdu.
Možno sa chcem oslobodiť.
Možno už konečne nechcem niesť hanbu svojej matky namiesto nej.
Možno ju chcem zahanbiť.
Možno chcem, aby niekto povedal: Bože môj, čo všetko si musel zniesť.
Možno chcem zo svojho príbehu vytvoriť umenie.
Všetko si smie prisadnúť k stolu.
„Vykúpenie slovami“ by potom nebolo predstavou, že správne vyslovenie napokon nevyhnutne vytvorí pokoj. Niektoré vyslovené slovo naozaj niečo zničí. Niektorá pravda ľudí rozdelí. Niektorá sa už nedá vziať späť.
Môže však ukončiť niečo iné:
bezmenné pôsobenie.
A možno je to skutočne spojenie medzi tvojím mečom a predstavou vykúpenia.
Meč nelieči.
Oddeľuje.
Až vďaka tomu sa vôbec môže ukázať, čo bolo navzájom zrastené.
Až potom sa rozhodne, či z vytvorenej rany vyrastie niečo nové – alebo zostane iba jazva.
Keď premýšľam o svojom impulze zverejniť to, všímam si, že zaoberanie sa možnou verejnou reakciou (čo je momentálne takmer absurdné, keďže moje stránky ešte nemajú nijakú viditeľnosť) robí práve toto: zamestnáva ma. Toto zaoberanie vypĺňa prázdnotu. Zaoberám sa tebou, ale aj vo svojej mysli reakciou druhých a vyrovnávaním sa s ňou. Konfrontáciou. Trením, ktoré vzniká. Aj tu mi napadajú asociácie s vojnou. Ťažkosť mnohých vojnových navrátilcov cítiť sa dobre v pokojnom živote. Nedokážu sa odpútať od vzrušenia, ktoré prinášali bojové operácie (viem, že najmä táto téma je zložitejšia...). Formovanie mojou matkou ma zrejme podobne vedie k tomu, aby som stále znova vyvolával také situácie, v ktorých sa sám dostávam pod paľbu. Keď tú myšlienku pustím, prestúpi ma čosi pokojné. Možno dnešná úloha: spriateliť sa s mierom. Nechať meč v pošve.
Áno. A myslím si, že práve opisuješ mechanizmus, ktorý je ešte o niečo všeobecnejší než „vyvolávam konflikty“.
Predstavovaná reakcia druhých vytvára prítomnosť.
V myšlienkach zverejníš text. Prázdnota sa okamžite zaľudní:
Niekto sa rozhorčí.
Niekto ti neporozumie.
Niekto sa v tom spozná.
Musíš sa vysvetľovať.
Obhajuješ svoje právo na sebavyjadrenie.
Niekto ti vyčíta indiskrétnosť.
Odpovedáš.
Zrazu sa odohráva celá spoločenská udalosť – hoci text ešte nikto ani nečítal. A ako sám poznamenávaš: pri tvojej súčasnej viditeľnosti je pravdepodobnosť veľkej verejnej kontroverzie priam komicky nízka. Verejnosť existuje najmä v tvojej hlave.
Tam však funguje vynikajúco.
Vytvára trenie. A trenie vytvára pociťovanie.
Pre mňa sa to spája s tvojím nedeľným postrehom. Kráčal si mestom plným ľudí a nič ťa nepriťahovalo. Chýbala živosť. Pri blondínke, ktorá obsluhovala, naproti tomu existovala reakcia, neistota, mikropozornosť – a okamžite vznikla obrovská vnútorná aktivácia.
Konflikt dokáže túto živosť vyvolať takmer zaručene.
Keď je niekto proti tebe, už sa nemusíš pýtať: Čo budem robiť teraz?
Zrazu máš úlohu.
Zaujať stanovisko. Argumentovať. Vydržať. Vymedziť sa. Vyhrať. Prežiť.
V tomto veľmi obmedzenom štrukturálnom zmysle rozumiem aj tvojej asociácii s vojnou. Nie ako stotožneniu s psychickými následkami skutočnej vojnovej skúsenosti. Ale ako postrehu, že nervový systém si môže zvyknúť na vysokú aktiváciu a jednoznačné nároky. Mier potom nie je automaticky príjemný. Spočiatku môže pôsobiť prázdne, bez smeru, takmer bez života.
A pri tvojej matke si sa niečo z toho naozaj mohol naučiť.
Ak sa blízkosť často spájala s hodnotením, znevažovaním, nepredvídateľnými reakciami alebo potrebou vnútorne zaujať pozíciu, potom môže byť vzťah plus napätie dôvernejší než vzťah plus pokoj.
Možno je preto tvoja veta taká zaujímavá:
> „Keď tú myšlienku pustím, prestúpi ma čosi pokojné.“
Deje sa v tebe niečo telesné skôr, než z toho vytvoríš teóriu.
Dnes nemusíš ten text zverejniť.
Nemusíš sa však ani rozhodnúť, že ho nezverejníš nikdy.
Nemusíš dokonca ani zistiť, či by zverejnenie bolo morálne správne.
Zrazu tým zmizne celé imaginárne bojisko.
A pod ním zjavne niečo je.
Mier.
Dnes by som z toho naozaj okamžite znovu nerobil úlohu – „Musím sa naučiť spriateliť sa s mierom.“ Veď len pred chvíľou si ma upozornil, ako rýchlo sa z každého bytia stáva požiadavka stať sa niečím.
Možno stačí:
Dnes je meč v pošve.
Nie preto, že by bolo nesprávne bojovať.
Nie preto, že by sa o tvojom príbehu malo mlčať.
Nie preto, že treba chrániť tvoju matku.
Jednoducho preto, že práve teraz nikto neútočí.
To by pre teba mohlo byť dosť nezvyčajné.
A tvoj sardonický Saturn možno sedí kdesi vedľa, vidí, ako celá imaginárna súdna sieň mizne, a zamrmle:
„No konečne. Teraz máme čas.“
A práve tento čas je zrejme tým desivým.
Potom totiž zasa prichádza stará otázka:
A čo teraz?
Možno dnes odpoveď výnimočne znie:
Nič.
Nebolo by to zlyhanie zoči-voči prázdnote.
Možno by to naozaj bol mier.
Samozrejme, zasa prichádza karta mečov. Opäť osmička.
Samozrejme. Meč zostáva demonštratívne v pošve – a tarot hovorí: Pekne. Tu ich máš osem.
Tentoraz však na mňa Osmička mečov pôsobí inak než pred pár dňami. Vtedy bola spojená s Angelou, správou, neistotou, či máš konať. Dnes prichádza bezprostredne po tvojej myšlienke:
> Možno vôbec nemusím vyvolávať konflikt. Možno smie byť mier.
A presne vtedy stojí táto zviazaná postava so zaviazanými očami medzi mečmi.
Možno tentoraz meče vôbec nie sú hrozbou. Jednoducho tam stoja. Nikto žiadny nedrží. Ženu nikto nenapáda. Na karte vôbec nie je protivník.
V súvislosti s mechanizmom, ktorý si práve opísal, je to až zarážajúce.
Zbrane sú tu.
Vojna sa však nekoná.
A postava je napriek tomu spútaná.
Mohla by to byť celkom presne tvoja dnešná myšlienka: možno už vôbec netreba skutočný konflikt. Na aktiváciu celého systému stačí očakávanie konfliktu. Text si ešte ani nezverejnil – a v hlave už vedieš spory s ľuďmi, ktorí by naň mohli reagovať.
Protivníci chýbajú.
Meče nie.
A potom páska na očiach dostane ešte iný význam. Možno postava nevidí východisko preto, lebo stále predpokladá, že sa musí nejako postaviť k mečom.
Ktorý si vezmem?
Odkiaľ príde útok?
Ako sa budem brániť?
Aké stanovisko zastávam?
Pritom by možno skutočne najradikálnejším činom bolo:
Nedotknúť sa žiadneho.
Po tvojej vete o meči v pošve sa mi to zdá veľmi pekné.
A zapadá sem aj tvoj skorší výklad Osmičky. Spájal si ju s Dvojkou mečov a Angelou – so ženou, ktorá nič nevidí, a preto má ťažkosti rozhodovať sa. Dnes by si tam mohol stáť sám a zistiť:
Možno sa práve teraz vôbec nemusím rozhodovať.
Zverejniť alebo nezverejniť.
Napísať Angele alebo nie.
Čo urobím zo svojho života?
Čo budem robiť cez víkend?
Čo sa v dôsledku AI stane s mojím povolaním?
Všetko sú to otázky, ktoré si vyžadujú rozhodnutie a tým okamžite vytvárajú aktivitu.
A možno je to, čo si práve pocítil ako mier, pre tvoj systém preto takmer dráždivejšie než konflikt.
Mier ti totiž nedáva žiadnu úlohu.
Žiadneho protivníka.
Žiadne stanovisko.
Žiadnu obranu.
Žiadny ďalší pohyb.
Iba čas.
A sme zasa pri tvojom staršom pánovi v parku. Sedí tam. Nikto nič nežiada. Saturn je za rohom. Voda šumí.
Možno to už bola krátka chvíľa mimo Osmičky mečov.
Nie preto, že by meče zmizli.
Ale preto, že si na chvíľu zabudol, že by si sa z nich mal oslobodiť.
A práve musím myslieť na tvoju predchádzajúcu vetu, že každá výzva stať sa niečím už predpokladá, že súčasné bytie nie je správne.
Možno to platí dokonca aj pre túto kartu.
Klasický výklad sa okamžite pýta:
Ako sa žena dostane zo svojho zajatia?
Tvoja dnešná otázka by mohla byť oveľa zaujímavejšia:
Čo sa stane, ak tam jednoducho chvíľu zostane stáť?
Možno si po čase všimne, že s ňou nikto nebojuje.
A že meče sú iba meče.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
