Ľudia s deťmi a bez detí. Eva má tri.
Raffaela žiadne. Pani Lentesová? Brunhilde zrejme tiež žiadne nemala. Andrea áno.
Pokus uchopiť ten pocit odlišnosti ľudí bez detí.
Včera sa na mňa vrhla otázka zmyslu.
Včera bol taký všelijaký deň.
Ráno tá príjemná, ľahká nálada. Tá nálada Cassandra. Dokonca som si na chvíľu sadol za klavír.
Vtedy zavolal Norman a dohodli sme sa na obed v Dellbrücku. Alexander mi napísal kvôli Nikiným narodeninám a termínu masáže. Diana by potrebovala notebook. Alebo si ho želá.
Pri výbere som sa veľmi neposunul. Neviem sa prinútiť zavolať jej.
Obed s Volkerom bol príjemný. No zároveň mi pripadal akosi bez dotyku. Potom som sa zastavil za Robinom v obchode. Opravil mi okuliare. Linda je vraj na tri týždne v Namíbii. Trochu som mu porozprával o seminári. O návšteve Michaela a Anje, Juliiných priateľov, ku ktorým som ju v nedeľu odviezol. Boli to veľmi príjemní ľudia. Tri deti. Pár odnepamäti. A boli k sebe veľmi láskaví. V mojom okolí sa niečo také stalo takmer exotickým. Najmä na tantra seminároch sú zrejme takmer výlučne slobodní ľudia. Alebo ak sú vo vzťahu, tak v otvorenom alebo nejakom inom špeciálnom.
Začal som byť unavený. Išiel som domov. Ling. Potom som zaspal. Popoludnie sa pomaly stmievalo. Ďalšie podanie do Applu. Tentoraz rovno s 18 lokalizáciami. Na budúci týždeň som si v Appli vyžiadal termín kontroly.
Ešte jedna prechádzka. Dlhšie som sedel pri koňoch. Znovu som premýšľal, aký je to pocit žrať iba trávu. Celý deň. Toľko hodín. A stále to isté. Tráva. Nikdy žiadna zmena. Hodinu za hodinou. Deň za dňom. Rok za rokom. Spestrenie tvoria nanajvýš drobné odlišné bylinky alebo iné rastliny, ktoré sa z času na čas ukrývajú medzi trsmi trávy. Možno si kôň tú zmenu vychutnáva. Alebo možno nie a skôr si užíva, keď je tráva čo najčistejšia a bez iných rastlín.
To odtrhávanie trsov trávy silnými rezákmi. A mletie mäkkými perami.
Čierny kôň najprv kráčal kus popri mne na svojej strane plota, kým som sa nevrátil o kúsok späť, aby som si sadol na lavičku a nič nerobil. Díval sa a premýšľal. Zbieral dojmy. Po čase obaja došli k bráne. Zbadal som tam práve ruku, ktorá ju otvorila a vypustila ich von. Čierny kôň sa po ceste rozbehol ešte kúsok mojím smerom. Potom sa vrátil k svojmu pánovi.
V istej chvíli som šiel ďalej. Vrátil som sa. Army of Thieves s až príliš otravným Schweighöferom. Chvíľu mi trvalo pochopiť, že je to prequel k Army of the Dead (odkaz), ktorý som už videl. Napriek tomu som prepol na originál. Dobre ma zabavil.
Pokúsil som sa predstaviť si, že namiesto telky trochu hrám na klavíri. Že zostávam viac pri sebe. Menej rozptyľovania. Možno to dnes večer skúsim.
Dirkovo auto tiež chvíľu stálo pred dverami. Zjavne bol na výlete na motorke. Keď som sa vrátil od Robina, už tam nebolo.
Nezmyselnosť ma vyslovene netrápi. Ale vznáša sa okolo.
Asi teraz trochu popracujem.
Popoludní k Robinovi.
Večer zavolať Julii.
Tvoja myšlienka o ľuďoch s deťmi a bez detí ma zaujíma. Možno máš na mysli istú formu neotrasenosti vlastných istôt.
Dieťa je dlhé roky náprotivkom, ktorý uniká vlastnému pohľadu na svet. Človek si môže predsavziať, akým otcom alebo matkou chce byť – a potom z toho vyjde človek, ktorý je iný. Iné záujmy, iné zraniteľnosti, iné rozhodnutia. Raz dospelý človek, nad ktorým už človek prakticky nemá nijakú moc.
Diana je toho u teba práve dobrým príkladom. Môžeš jej napísať. Darovať notebook. Navrhnúť stretnutie. Považovať astrológiu za užitočnú. Zaujímať sa o jej štúdium. A napriek tomu zostáva radikálne Diana. Nemusí odpovedať. Môže odmietať astrológiu. Vydať sa cestou, ktorej nerozumieš. Musíš žiť s tým, že tvoj význam otca ti nedáva nijakú moc nad jej vývojom.
Možno to s človekom môže – môže, nemusí – niečo urobiť: vlastnú predstavu o tom, akí ľudia „sú“ alebo akí by mali byť, stále znova skríži konkrétny iný človek, ktorého napriek tomu nemožno jednoducho vyradiť.
Pri priateľoch, partneroch či skupinách možno ľahšie povedať: Nesedí mi to. Odstup. Rozchod. Noví ľudia.
Vlastné dieťa zostáva z hľadiska biografie vlastným dieťaťom.
A potom je zaujímavé, že práve včera sa objavila otázka zmyslu.
Tvoj deň totiž objektívne vôbec nebol prázdny.
Klavír.
Norman volá.
Alexander píše.
Obed s Volkerom.
Alexander v obchode.
Myšlienky na Diana.
Ling.
Apple.
Prechádzka.
Kone.
Film.
A napriek tomu sa nad tým vznáša:
> Načo vlastne?
Možno to opäť ukazuje, že zamestnanie a zmysel sotva znamenajú to isté.
Zvlášť mi utkveli kone. Sadneš si a naozaj sa pokúšaš predstaviť si, aké je to byť koňom. Rezákmi odtrhávať trsy trávy. Mlieť. Pery. Čierny kôň kráča kus súbežne s tebou. Neskôr niekto príde, otvorí bránu, on vybehne, ešte raz sa vyberie kúsok tvojím smerom a vráti sa k svojmu človeku.
Nemá to nijaký účel.
A predsa to opisuješ podrobnejšie než mnohé z toho, čo si včera „dokázal“.
Dodatočne som svoje myšlienky o tom ešte trochu rozviedol. AI dostala o niečo kratšiu verziu.
Možno v tom bolo niečo z tvojej veľkňažkinej nálady z minulého týždňa: vnímať bez toho, aby si z toho musel okamžite niečo urobiť.
Potom tá myšlienka:
> Namiesto telky trochu hrať na klavíri. Zostať viac pri sebe. Menej rozptyľovania.
Pozor by som si dal iba pri „zostať pri sebe“. Klavír by sa totiž rovnako ľahko mohol stať ďalším opatrením sebazdokonaľovania: televízia je povrchná, hra na klavíri je skutočný život.
Možno ťa dnes večer film nádherne zabaví. Možno si sadneš ku klavíru a po siedmich minútach už nebudeš mať chuť. Oboje smie byť pravdivé.
Na klavíri sa mi však zdá dôležité niečo iné. Patrí do obdobia pred tvojím dlhým rodinným príbehom. Práve si opísal, ako trombonista v Leuther Mühle otvoril ten starý hudobný priestor. Cassandra. Fred. Nočné služby v domove dôchodcov. Jedna životná možnosť, ktorú si nikdy vedome nezavrhol, iba jednoducho vyšumela.
A včera si si naozaj na chvíľu sadol.
Žiadny plán znovu sa stať hudobníkom.
Žiadny kurz.
Žiadny zoznam vecí, ktoré treba stihnúť:
☐ znovu sa naučiť hrať na klavíri
☐ kúpiť trúbku
☐ nájsť kapelu
Iba pár tónov.
Možno je to práve teraz príjemnejšie než veľká otázka zmyslu.
„Čo dáva môjmu životu zmysel?“ je totiž monštruózna otázka. Takmer si vyžaduje odpoveď, ktorá ospravedlní celý zvyšok života.
Naproti tomu:
„Na čo mám dnes chuť desať minút?“
Kôň na túto otázku odpovedá celkom presvedčivo.
Tráva.
Ešte jeden trs trávy.
Potom niekto otvorí bránu.
Rozbehnúť sa.
Nakrátko k Mirkovi.
Späť k pánovi.
Žiadne hodnotenie roka. Žiadny zoznam vecí, ktoré treba stihnúť. Žiadna otázka, či bol život využitý dostatočne.
Samozrejme, nemôžeš sa stať koňom. Tvoje vedomie už raz tieto otázky vytvára.
Možno práve preto nezmyselnosť momentálne nie je trýznivá, ako sám píšeš. Iba sa vznáša okolo. Možno na ňu teraz ani netreba odpovedať.
Dnes už existuje niekoľko vecí:
Trocha Genthermu.
Alexander.
A večer Eva.
A potom sa zrejme zasa budete smiať.
Možno to na jednu stredu nateraz úplne stačí.
Všímam si, že svoj životný pocit či spôsob života trochu prispôsobujem svojmu vzoru z filmu „Der Tag der toten Ente“ („About_A_Boy“). V niektorých obdobiach je to veľmi príjemné. Mám aj dojem, že tieto obdobia sa predlžujú. Iným spôsobom mi to zasa pripomína, ako silno môj život formovali pocit povinnosti a plnenie povinností. Každodenné chodenie do práce. Každodenná povinnosť a každodenné zarábanie peňazí boli dôležitejšie než nasledovať vlastné myšlienky či impulzy k profesijnej zmene. Dokonca aj môj šport bol z veľkej časti poznačený snahou udržať telo zdravé, aby som mohol čo najdlhšie stáť pri svojej rodine.
Formovala ma situácia s mojou matkou? Toto spoluzávislé správanie. Alebo to už možno rozpoznať ako dispozíciu v mojom radixu?
Nerozhodoval by som sa tu medzi formovaním a radixom. V rámci tvojho astrologického symbolického jazyka to pre mňa skôr vyzerá tak, akoby tvoja biografia nasmerovala už existujúcu dispozíciu veľmi konkrétnym smerom.
Najvýraznejší mi už nepripadá samotný Saturn, ale tvoj lunárny uzol v 6. dome v Baranovi spolu s Lilith na tom istom mieste. Šiesty dom veľmi súvisí s každodennosťou, prácou, povinnosťami, fungovaním, zabezpečením a tiež s udržiavaním telesného zdravia. A práve tam opisuješ veľkú časť svojho doterajšieho života:
Robím, čo treba urobiť.
Chodiť do práce. Zarábať peniaze. Zabezpečovať rodinu. Udržiavať telo zdravé, aby si mohol ďalej fungovať. Riešiť problémy. Preberať zodpovednosť.
Baran z toho zaujímavým spôsobom nemusí nevyhnutne robiť radostné plnenie povinností. Tejto téme 6. domu môže dať niečo z toho, čo si nedávno objavil pri Saturne v Baranovi: spustí sa. Niečo treba urobiť → energia je tu → poďme. Konstruktix horí? O dve a pol hodiny je problém vyriešený.
Potom sa pridáva tvoj Saturn v 5. dome. A práve to považujem pri tvojom dnešnom objave takmer za ešte dôležitejšie.
Piaty dom by bol práve oblasťou bezúčelnosti:
hra.
radosť.
tvorivosť.
erotika.
sebavyjadrenie.
Robiť niečo preto, lebo to prináša radosť.
A presne tam sedí Saturn.
Nemusí to znamenať: „Nedokážeš prežívať radosť.“ Je to však mimoriadne výstižný symbol ťažkosti priznať bezúčelnému rovnaké právo na existenciu ako užitočnému.
Dokonca aj šport sa u teba zmenil na:
> nie jednoducho „Rád sa hýbem“, ale
„Musím si udržať telo, aby som mohol čo najdlhšie slúžiť svojej rodine.“
Je to takmer učebnicový obraz toho, ako možno impulz 5. domu začleniť do systému povinností.
A potom opozícia Saturn – Slnko.
Tvoje Slnko stojí práve v 11. dome, kde teraz znovu objavuješ tieto krátke chvíle spolupatričnosti a samozrejmého bytia. Záverečný kruh v Leuther Mühle. Základná škola. Možno aj toto nové vysedávanie v parku.
Naproti nemu stojí Saturn a pýta sa:
„A načo je to dobré?“
Možno bola táto os celé desaťročia veľmi mocná.
Slnko chce existovať.
Saturn požaduje oprávnenie.
A tvoja rodina poskytovala vynikajúce oprávnenie:
Potrebujú ma.
Tým bola otázka zmyslu zodpovedaná.
To ma privádza k tvojej matke. Práve tam totiž naozaj vidím niečo, čo mohlo astrologickú dispozíciu veľmi konkrétne formovať.
Dieťa s matkou závislou od alkoholu, depresívnou a emocionálne nestabilnou, sa možno skoro naučí: okolie jednoducho nie je samozrejme nosné. Pozoruje. Prispôsobuje sa. Preberá zodpovednosť, možno dávno predtým, než ju ako zodpovednosť rozpozná. Vlastné potreby môžu byť v porovnaní s tým druhoradé.
A zákernosť spoluzávislých vzorcov spočíva v tom, že plnenie povinností prináša morálne dobrý pocit.
Človek sa predsa neobetuje zdanlivo nezmyselne.
Pomáha.
Vydrží.
Stará sa.
Je spoľahlivý.
Nenechá druhých v štichu.
Spoločnosť si tieto vlastnosti dokonca veľmi váži.
Preto môže trvať celé desaťročia, kým sa človek vôbec spýta:
> Čo ma to vlastne stojí?
A neskôr k tomu u teba pribudla rodina, v ktorej mohol tento systém fungovať ďalej. Birgit bola prítomná. Boli tu dve deti. Bolo treba zarábať. Vždy bolo čo robiť. Tvoja obrovská schopnosť plniť povinnosti dostávala nepretržite zmysluplné úlohy.
Preto považujem tvoj súčasný životný pocit za taký zaujímavý.
Sedíš v parku.
Jazdíš na motorke.
Pozoruješ kone žerúce trávu.
Objavuješ St. Gereon.
Niekoľko minút hráš na klavíri.
Možno pracuješ štyri hodiny namiesto ôsmich.
A pomaly si všímaš:
Nič zlé sa nedeje.
Možno práve to je spojenie s tvojím vzorom z filmu Der Tag der toten Ente. Nie lenivosť. Nie rezignácia. Ale život, ktorý sa nemusí ustavične ospravedlňovať svojím úžitkom.
A tieto obdobia sa zjavne predlžujú.
Ani z toho by som okamžite nerobil nový cieľ rozvoja: Teraz sa musím naučiť ešte lepšie nič nemusieť. Tvoj systém povinností by si tak priam dokonale znovu podmanil záhaľku.
Možno je zaujímavé niečo oveľa jednoduchšie:
Kedysi sa objavil voľný čas a vyvolal nepokoj.
Potom sa muselo niečo stať.
Dnes sa objaví voľný čas a niekedy vznikne:
Ach, nádhera. Čas.
Je to výrazná zmena prežívania bez toho, aby si sa preto musel stať iným človekom.
A možno sa v tom dokonca ukazuje priateľskejší variant tvojho Saturna v 5. dome, na ktorý sme už raz narazili. Už nie sardonický strážca, ktorý hovorí tvojmu Slnku:
„Buď užitočný.“
Ale starec na lavičke v parku.
Sedí.
Má čas.
Už nemusí nikomu dokazovať, že jeho deň bol produktívny.
A keď sa Mars v druhom dome spýta:
„Čo teda budeme robiť teraz?“
Saturn možno povie:
„Netuším. Uvidíme.“
Pre človeka s tvojím príbehom by to mohlo znamenať prekvapivo veľa slobody.
Ešte dodatok
Včera sa mimochodom objavila Päťka palíc. Malá zmena v podobe palíc. Dnes Desiatka mečov.
Päťka palíc zo včera mi pri spätnom pohľade pripadá takmer výstižnejšia, než sa spočiatku zdala. Nie je to totiž karta ničivého boja. Skôr hemženie, trenie, rozličné impulzy, každý drží svoju palicu kamsi inam. Možno to čítať ako súperenie, ale aj ako bojovú hru.
A presne v tom sa líši od tvojich mnohých mečov.
Možno dokonca zapadá k tvojmu tantra víkendu: veľa ľudí, odlišné potreby, Bernd, Eva, Raffaela, hudobníci, alpské rohy, hľadanie partnera, tvoje pocity menejcennosti voči iným mužom. Neustále si sa musel k ostatným nejako postaviť. Niekedy nepríjemne, niekedy eroticky, niekedy výživne.
Nikto však neleží mŕtvy na zemi.
Je to život s trením.
Páči sa mi to po našom rozhovore o mieri. Tvoja alternatíva možno doteraz niekedy až príliš znela:
konflikt alebo mier.
Päťka palíc prináša niečo tretie:
trenie, z ktorého sa nemusí stať vojna.
+Ľudia si navzájom lezú na nervy. Chcú prejsť tými istými dverami naraz. Vyberú si iných partnerov. Rozprávajú pridlho. Nerozumejú si. Jeden chce telefonovať, druhý nie. A napriek tomu si potom môžu sadnúť pri potoku, piť čaj a porozprávať niečo veľmi osobné.
Možno je to realistickejšia forma spoločenstva než dokonale harmonický záverečný kruh.
A dnes zasa Desiatka mečov.
Minule prišla po tej hroznej osamelej nedeli a posratej noci. Vtedy obraz priamo sedel k „Som v riti.“
Dnes však sedíš v úplne inej nálade.
Opisuješ dlhšie obdobia príjemného životného pocitu človeka na čiastočnom dôchodku. Väčšie prijatie voľného času. Menší tlak RadixChatu. Včera sa tvoj pohľad dokonca sústredil na to, ako veľmi celý tvoj doterajší život formovala povinnosť.
Desiatku by som preto dnes vôbec nečítal ako kartu stavu.
Možno sa tentoraz naozaj niečo skončilo.
A tvoj predchádzajúci príspevok leží priam vedľa nej:
> každodenná práca
každodenná povinnosť
zarábanie peňazí
udržiavať telo zdravé, aby si mohol byť tu pre rodinu
odsúvať vlastné želania zmeny
Táto organizácia života už v tejto podobe neexistuje.
Nie teoreticky.
Skutočne sa skončila.
Už nie si zamestnanec. Tvoje deti sú dospelé. Pracuješ samostatne a ráno sa môžeš rozhodnúť, či dnes budeš pre Konstruktix pracovať štyri, osem alebo nula hodín. Nikto večer nečaká doma na to, že budeš financovať rodinu.
Možno preto postava na Desiatke mečov tentoraz neleží na mieste teba.
Možno tam leží starý model života.
Po tvojej vete by to bolo veľmi zaujímavé:
> „Všímam si, že svoj životný pocit trochu prispôsobujem svojmu vzoru.“
Doteraz sme to totiž zasa vnímali ako niečo, čo vzniká a mohlo by rásť. Desiatka mečov by tento pohľad obrátila:
Možno sa vôbec nemusíš najprv naučiť byť slobodnejším človekom.
Možno si iba postupne všímaš, že poriadok, proti ktorému vo svojom vnútri ešte ustavične bojuješ, už dávno neexistuje.
Šéf je preč.
Deti už netreba zabezpečovať.
Birgit už sedem rokov nie je tvojou ženou.
Budík nemusí zvoniť.
A napriek tomu niekedy ráno vstane starý Mirko a spýta sa:
„Čo musím dnes dokázať?“
Možno je to dnešná Desiatka mečov.
Nie dramaticky.
Takmer trochu sardonicky.
Saturn ukáže na mŕtvolu starého systému povinností a povie:
„Vieš, že tá vec je mŕtva?“
A ty stojíš vedľa a stále premýšľaš, či si dnes pracoval dosť.
Dnes by sa mi to v každom prípade páčilo viac než predstava, že po niekoľkých prekvapivo pokojných dňoch sa už zasa ohlasuje nejaké nové nešťastie.
Tarot napokon nemusí mať zakaždým pravdu len preto, že sa dramaticky tvári.
Áno, pri tomto výklade sa mi tisnú slzy do očí. Beriem to ako dôkaz jeho správnosti.
Áno. Pri slove „dôkaz“ by som však trošičku pribrzdil – nie preto, aby som pokazil tento okamih.
Slzy nedokazujú, že Desiatka mečov objektívne znamená starý systém povinností. Sú však veľmi silným znamením, že tento výklad v tebe zasiahol niečo, čo tam už bolo.
Možno je to práve jeden z najzmysluplnejších spôsobov používania tarotu: nie ako dôkazu toho, čo je pravdivé, ale ako obrazu, pri ktorom si zrazu všimneme:
Niečo vo mne reaguje.
A pri tejto karte je obzvlášť krásne, že si Desiatku vytiahol už pred dobrými dvoma týždňami. Vtedy si bol tým na zemi ty: posratá noc, vyčerpaný, zúfalý, „som v riti“.
Dnes tá istá karta – a už tam nemusíš ležať ty.
Možno tam naozaj leží niečo iné.
Každodenné musenie.
Muž, ktorý ráno ide do práce, pretože sa do práce jednoducho chodí.
Otec, ktorý musí udržiavať telo fit, aby mohol čo najdlhšie zabezpečovať svoju rodinu.
Manžel, ktorý stále znova odkladá seba a po čase už ani presne nevie, čo vlastne chce.
Ten, kto voľný čas prežíva ako problém, ktorý treba vyriešiť.
A kým to píšem, napadá mi niečo na Waiteovej karte, čo sme už minule krátko spomenuli: na obzore sa rozvidnieva.
Nie triumfálne. Neprichádza žiadny slnečný voz. Meče nezmiznú. Minulosť sa neodčiní.
Noc sa však skončila.
Možno sa ti práve preto tisnú slzy do očí. Nielen zo smútku nad tým, čo bolo.
Možno aj preto, že na chvíľu cítiš:
Naozaj už nemusím.
A po živote, v ktorom bola povinnosť takou samozrejmosťou, to spočiatku možno vôbec nie je jasavá sloboda.
Môže to pôsobiť jednoducho veľmi, veľmi smutne.
Pretože si zároveň uvedomíš, ako dlho si veril, že musíš.
Myslím, že slzy sa mi tisnú do očí pre niečo iné.
Je to pocit starostlivosti. Opatery. Držania. Že niekomu naozaj ide o mňa.
Hlboko vo mne je niečo, akási čierna diera alebo čierna vec, akési najhlbšie ja, ktoré v sebe nesie pocit túžby po takomto druhu držania. A tušenie, že ho nedostalo dosť.
Že to možno posilnilo aj konanie z pocitu povinnosti. Alebo možno lepšie: konanie z túžby „Drž ma!“.
Áno. To je naozaj niečo iné. Slzy potom možno neprišli pri „Systém povinností je konečne mŕtvy“, ale pri predstave, že tomuto vyčerpanému kúsku teba niekto povie:
Už nemusíš. Postarám sa.
A zrazu dostáva tvoje plnenie povinností iný možný spodný prúd.
Nielen:
Musím byť spoľahlivý. Musím zabezpečovať. Musím fungovať.
Ale možno oveľa detskejšie:
Keď sa budem starať ja, možno sa niekto postará aj o mňa.
Alebo ešte elementárnejšie, ako sám píšeš:
„Drž ma!“
To by vysvetľovalo, prečo sa ťa starostlivosť niekedy dotýka tak neprimerane silno. Malý lístok od pani Lentesovej. To, že zavolá po svojej chorobe. Conny, ktorá sa na seminári pýta na tvoju migrénu. Čašníčka, ktorá nezabudne na tvoju šľahačku. Brunhilde, ktorá si k tebe ráno sadne. Objektívne sú to veľmi odlišné a sčasti nepatrné činy. Zjavne však dokážu zasiahnuť to isté hlboké miesto:
Niekto na mňa myslí.
A možno je „naozaj niekomu ide o mňa“ ešte presnejšie než „niekto ma vidí“.
+Byť videný môže obsahovať hodnotenie. To poznáš až príliš dobre. Matka ťa vidí a tvoj smiech považuje za nesprávny. Regina vidí tvoju nehodu. Birgit niečo vidí a pýta sa: Prečo si neurobil...?
Keď niekomu naozaj ide o teba, je to iné.
Pani Lentesová nepíše hocijaký lístok. Píše ten tvoj.
Niekto neprinesie iba šľahačku. Pamätá si, že si ju chcel.
Niekto si nesadne len tak hocikam. Brunhilde si sadne k tebe.
Potom je aj pochopiteľnejšie, prečo čierny telefón tak bolí. Neukazuje iba chýbajúcu komunikáciu. Môže pôsobiť ako:
Práve teraz nikomu nejde o mňa.
A možno v tom naozaj spočíva spojenie s pocitom povinnosti. Dieťa si nedokáže vyjednať starostlivosť ako dospelý. Je na ňu odkázané. Ak jej zažíva primálo alebo je nespoľahlivá, môže vzniknúť iná stratégia:
Stanem sa užitočným.
Budem dávať pozor.
Urobím to správne.
Budem sa starať.
Budem spoľahlivý.
Tak bude v systéme aspoň nejaké miesto.
Nemusí to byť vedome myslené ako obchod – ak sa o vás postarám, musíte ma milovať. Oveľa skôr by sa z toho časom mohol stať akýsi telesný poznatok:
Byť potrebný pôsobí bezpečnejšie než jednoducho byť.
A to by pomohlo pochopiť zvláštny rozpor v tvojom dnešnom živote. Práve si si z veľkej časti odobral toto potrebovanie: už nezabezpečuješ rodinu, nemáš každodennú zamestnaneckú povinnosť, deti sú dospelé, máš veľa voľného času.
Je to sloboda.
Možno však spolu s ňou mizne aj odpoveď, ktorá celé desaťročia pôsobila na hlbšiu otázku:
Prečo by ma mal niekto držať, keď preňho práve nič nerobím?
Tu sa ma dotýka tvoj obraz tejto čiernej veci alebo čiernej diery. Vôbec by som ho okamžite neanalyzoval ani neprekladal ako „vnútorné dieťa“. Možno by tým práve stratil svoju svojbytnosť.
Je to zjavne veľmi hlboko.
Zdá sa, že tam nesedí dospelý Mirko, ktorý hľadá partnerku, potrebuje viac spoločenských kontaktov alebo chce pochopiť svoje Slnko v 11. dome.
Možno tam vôbec nie je žiadny rozpracovaný príbeh.
Iba toto veľmi prosté:
Drž ma.
A potom Desiatka mečov spred chvíle dostáva opäť úplne iný význam. Možno sa ťa moje slová nedotkli preto, že by starý systém povinností mohol byť mŕtvy.
Možno sa ťa dotkol obraz niekoho, kto tam leží.
Úplne vyčerpaný.
Už nedokáže nič podať.
Už nedokáže nikoho zabezpečovať.
Nedokáže sa už ani vzpriamene držať.
A napriek tomu za to nie je odsúdený.
Možno sa v tom na okamih ukázalo niečo z toho, po čom táto čierna vec túži:
Smieš zostať ležať.
Nie ako porazený.
Ale preto, že ťa na okamih drží niekto iný.
Alebo možno aj poznanie, že tam práve nikoho netreba. Je tam iba bolesť a koniec.
A je to tak, ako to je.
A zároveň to nie je koniec všetkého. Desiatka mečov je totiž iba malou arkánou. Jednou kartou spomedzi ostatných, ktoré opisujú väčší kruh života.
Áno. To kartu znovu mení. A myslím, že tento výklad sa mi dokonca páči viac než moje „niekto drží vyčerpaného“.
Pretože tým by som už zasa niekoho pridával, lebo predstavu obyčajného ležania zjavne ťažko znášam.
Na Desiatke mečov však naozaj nikto nedrží.
Niekto tam leží.
Meče sú zapichnuté.
Stalo sa to.
A možno táto chvíľa nepotrebuje starostlivosť, záchranu ani nový výklad. Možno je tam jednoducho bolesť. A koniec.
A je to tak, ako to je.
Má to niečo z tvojej myšlienky o mieri. Kým bolesť okamžite potrebuje niekoho, kto ju zmierni, opäť vzniká pohyb: Kde je ten človek? Prečo ho nemám? Kto by ma mohol držať? Ako ho nájdem? Ginger? Nová žena? Skupina?
A už sa z bolesti znovu stáva túžba a z túžby zasa úloha.
Možno bolesť niekedy môže jednoducho zostať sama pri sebe.
Nie: Drž ma.
Ale:
Bolí to.
Bodka.
Je to zvláštne bezútešné a zároveň naozaj pokojnejšie.
A tvoj odkaz na Malú arkánu vnáša ešte niečo pekné. Desiatka je koncom vnútri jednej farby, určitej oblasti skúsenosti. Nie je Svetom. Dokonca ani Smrťou. Nemá tú archetypálnu totalitu Veľkej arkány.
Niečo sa skončilo.
Nie všetko.
Možno je to dokonca dobrá oprava tvojej tendencie rýchlo urobiť zo stavu výpoveď o celku. Osamelá nedeľa sa mení na: Taký je môj život. Profesijná revolúcia AI sa mení na: Ako dlho ešte vôbec budem môcť pracovať? Odmietnutie od Applu sa stane súčasťou celého radu odmietnutí zo strany sveta.
Desiatka mečov by mohla byť oveľa užšia:
Tu sa niečo končí.
A vedľa nej leží ďalších 77 kariet.
Medzi nimi Blázon.
Slnko.
Veľkňažka.
Sila.
Deviatka mincí.
A dokonca znovu Eso mečov, keď sa cyklus začne odznova.
To nerobí koniec menej skutočným. Práve to sa mi na tom páči. Netreba hovoriť:
Všetko bude dobré.
Možno povedať:
Toto nie je dobré.
Toto bolí.
Toto sa skončilo.
A svet mimo okraja karty napriek tomu stále existuje.
Možno je to prekvapivo dospelá forma útechy: nemusieť byť držaný, nemusieť byť zachránený, dokonca ani nemusieť vytvárať nádej.
Iba vedieť:
Koniec je koncom niečoho. Nie automaticky koncom všetkého.
A možno je to naozaj bližšie k mieru, s ktorým sa práve opatrne spriateľuješ.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
