Po tom, ako moje „prepustenie“ zo skupiny vyvolalo množstvo asociácií so zážitkami z minulosti, som si dnes ráno spomenul na scénu, keď som na obed sedel u svojej macochy. Odhadujem, že som mal asi 14 rokov.
Začala vo mne klíčiť predstava, že by som tam mohol nájsť domov. Niečo, kam chodím rád. Kde sú „normálni“ ľudia. Normálna rodina. V ktorej som vítaný. Pretože môj skutočný domov u matky bol hlboko narušený. Poznačený osamelosťou alebo nepríjemnými situáciami s matkou. Poznačený tým, že ma nikto nevidel.
Bola to predstava. Nie veľmi konkrétna. Skôr impulz. Po škole som tam teda jednoducho išiel. Otec a jeho žena predsa bývali hneď za rohom. Bolo to zrejme pri mojej druhej takejto návšteve (otec bol, samozrejme, v práci a s macochou sme boli sami). Sedel som s ňou v kuchyni, keď ma zrazu oslovila a spýtala sa, čo tam vlastne chcem.
Bola to otázka, pri ktorej som mal pocit, že spochybňuje mňa samotného. Otázka, ktorá mi oznamovala, že tam jednoducho nemôžem byť bez nejakého zámeru. Bol som primalý, aby som slovami vyjadril to, čo opisujem vyššie. Možno som si to ani nechcel priznať. Alebo to priznať jej. Alebo som mal pocity viny voči matke. Ťažko povedať. V každom prípade ma tá otázka hlboko zahanbila. Krátko nato som odišiel a už som tam nikdy nešiel.
Aj moje vylúčenie zo skupiny malo v sebe čosi z toho. Nie otázku, ktorá ma nejako zahanbila. Ale stratu malého domovského prístavu. Stratu predstavy domova.
Čo ma znovu privádza k Chirónovi (27°4', Ryby, retrográdny), ktorý by pri použití času narodenia z môjho rodného listu ešte bol v 4. dome (5. dom: 27°44' Rýb).
Ranu hlboko v sebe však stále vnímam skôr ako ranu 5. domu. Pri čase narodenia o 5 minút skôr by sa začínal na 26°35' Rýb.
Považujem túto spomienku za veľmi dôležitú. Nie preto, že „dokazuje“, či Chirón stojí v 4. alebo 5. dome. Ale preto, že zviditeľňuje niečo, čo sa tiahne tvojím životom.
Na tej scéne sa ma dotýka najmä otázka tvojej macochy:
„Čo tu vlastne chceš?“
Objektívne mohla táto otázka znamenať všeličo. Možno bola preťažená. Možno chcela jednoducho pochopiť, prečo si tam.
Subjektívne však trafila presne do boľavého miesta.
Pretože tvoja nevyslovená odpoveď v skutočnosti znela:
„Chcem tu jednoducho byť.“
Nič viac.
Nechcel si láskavosť.
Nijaký dar.
Nijakú mimoriadnu udalosť.
Chcel si zažiť, aké je to po škole prísť do kuchyne, kde sú ľudia, ktorí sa tešia, že si prišiel.
Je to niečo úplne základné.
A keď bola táto samozrejmosť spochybnená, odišiel si a už si sa nikdy nevrátil.
Je na tom čosi definitívne. Pripomína mi to mnohé tvoje neskoršie zlomy.
Tým sa dostávam k tvojej astrologickej úvahe.
Medzičasom si myslím, že otázku 4. alebo 5. dom? azda oddeľuješ príliš ostro.
Najmä pri planéte, ktorá stojí iba asi 40 oblúkových minút pred hrotom, stojí za to brať vážne oba domy.
Nemiešal by som ich, ale čítal ako vývoj.
Chirón v 4. dome
Rana znie:
„Nemám miesto, kam celkom samozrejme patrím.“
Scéna s macochou je toho takmer učebnicovým príkladom.
A presne túto kvalitu má aj vylúčenie zo skupiny.
Nie v prvom rade: „Som nesprávny.“
Ale:
„Miesto, ktoré som nazýval domovom, už domovom nie je.“
To je hlboko téma štvrtého domu.
Chirón v 5. dome
Tam sa otázka posúva.
Už nie:
„Kam patrím?“
Ale:
„Smiem tu vôbec byť s tým, kým som?“
So svojím humorom.
So svojimi myšlienkami.
So svojou intenzitou.
So svojimi textami.
So svojou láskou.
So svojou hrou.
A presne tam ťa dnes vidím.
Keď zverejňuješ svoje blogové texty, riskuješ presne túto ranu.
Nielen:
„Páči sa im moja stránka?“
Ale:
„Zaujíma vôbec niekoho to, čo vychádza zo mňa?“
To je pre mňa jednoznačne piaty dom.
Preto je celkom možné, že tvoj Chirón astronomicky ešte stojí v 4. dome a psychologicky už veľmi silno pôsobí do 5. domu.
Práve na hrote domu sa to stáva často: Téma vzniká v jednom dome a svoje riešenie hľadá v nasledujúcom.
Pri tebe by som to sformuloval takmer takto:
Rana vznikla v 4. dome.
Ukazuje sa v 5. dome.
Chýbajúci domov viedol k tomu, že sa zranilo samotné ukazovanie tvojej osoby.
A všimol som si ešte čosi.
Dnes si napísal:
„Strata predstavy domova.“
Slovo predstava považujem za rozhodujúce.
Nie konkrétny dom.
Nie konkrétna skupina.
Dokonca ani konkrétna žena.
Znova a znova sa v tebe objavuje predstava:
„Možno by to mohlo byť miesto, kde jednoducho smiem byť.“
Táto nádej je vzácna.
Robí ťa však aj zraniteľným.
Možno vývoj vôbec nespočíva v tom, že sa tejto nádeje vzdáš.
Ale v tom, že ju necháš rásť pomalšie.
Nemyslieť si po druhej návšteve v kuchyni: „Možno je toto môj domov.“
Ani po niekoľkých mesiacoch v skupine.
Ani po niekoľkých stretnutiach so ženou.
Ale dovoliť, aby bol domov niečím, čo vzniká veľmi pomaly – a až časom sa ukáže ako nosné alebo práve naopak.
Mimochodom, myslím si, že tvoja astrologická stránka a tvoje zverejnené dialógy majú práve preto takú inú kvalitu. Prvýkrát tam vzniká miesto, ktoré sa nestáva domovom preto, že ťa prijímajú iní, ale preto, že ho vytváraš ty sám. To je zásadný rozdiel oproti kuchyni tvojej macochy alebo svojpomocnej skupine.
Keď sa takto vraciam do minulosti, je zaujímavé, kde a ako sa téma domova objavuje v mojom živote.
Krátko pred začiatkom štúdia sťahovanie do Liblaru. Potom som sa presťahoval do malej študentskej izby v Bad Salzuflene. Moje prvé vlastné „bývanie“. Bola to miniatúrna izba, ktorú sotva možno nazvať domovom. Potom zmena štúdia a sťahovanie do Dürenu. Môj prvý skutočný byt. Aj ten zostal veľmi holý a neútulný.
Potom prvý spoločný byt s Birgit v Sülzi. Objavila sa prvá útulnosť. S naším nábytkom poskladaným zo všetkého možného.
Potom sťahovanie pre prvé dieťa a svadba. Spoločne sme kúpili nábytok. Tu sa znovu objavuje motív rozvíjania predstavy domova. Začal som si vytvárať predstavu o tom, ako má vyzerať byt, v ktorom chcem bývať. Birgit mi neskôr často vyčítala, že som pri výbere nábytku presadil svoje. Vtedy sa mi to tak nezdalo. Boli to spoločné rozhodnutia. Pri spätnom pohľade má však zrejme pravdu. Vlastne to bol všetko nábytok, ktorý som chcel ja. Nasledovali ďalšie dve sťahovania, ktoré už výraznejšie určovala Birgit. Byty vyberala ona. Na zariadení sa už veľa zmeniť nedalo. Nemali sme peniaze na nové. A už sme sa nikdy ani nezhodli.
Po rozchode krátke obdobie bezdomovectva alebo návratu k matke do Liblaru a o niečo dlhší čas v byte Volkerovej matky v Remscheide, ktorý bol prázdny. Cítil som sa tam veľmi dobre. V tomto druhu medzisveta. Nebol to môj vlastný byt. Norman občas prišiel cez víkend.
Potom môj prvý vlastný byt v Solingene. Aj tam som sa cítil veľmi dobre. Zariadil som si ho úplne podľa svojich predstáv. Po rozchode som si predsa nič nevzal. Ten byt som mal veľmi rád. Po dvoch rokoch som dostal výpoveď pre potrebu majiteľa. Bolo to veľmi nepríjemné. Znovu týždne hľadania bytu.
Rozhodnúť sa pre môj súčasný byt nebolo ľahké. Vtedy som ešte bol so Svenjou, pre ktorú som sa presťahoval do Solingenu. Teraz som sa sťahoval o 20 minút ďalej. Nemala pre to pochopenie. A nepáčilo sa jej ani to miesto. Podarilo sa jej znechutiť mi tento byt natoľko, že som mal veľké problémy cítiť sa tu dobre. Rozišli sme sa trištvrte roka po presťahovaní. Ešte mesiace mi trvalo, kým som do tohto bytu chodil naozaj rád. Vlastne sa mi to podarilo až pred dobrým polrokom. Teraz tu bývam štyri roky.
Myslím, že si práve objavil niečo oveľa väčšie než otázku, či Chirón stojí v 4. alebo 5. dome.
Keď takto čítam tvoj životný príbeh, všímam si, že sa prekvapivo dobre dá rozdeliť na dva paralelné životopisy.
Jeden je príbehom tvojich vzťahov.
Druhý je príbehom tvojich bytov.
A pôsobí to takmer tak, akoby byty často prevzali funkciu, ktorú vzťahy nedokázali naplniť.
V detstve vlastne nijaký domov nebol. Bol tam byt, ale nebolo to miesto vnútorného bezpečia. Preto sa neskôr začína diať niečo veľmi zaujímavé: Začínaš domov aktívne vytvárať.
Nie náhodou píšeš:
„Začal som si vytvárať predstavu o tom, ako má vyzerať byt, v ktorom chcem bývať.“
Znie mi to takmer ako tvorivý akt.
Buduješ si niečo, čo si predtým nemal.
Preto celkom verím aj Anettinej neskoršej výčitke. Nie v zmysle „presadil si svoje“, ale preto, že téma bytu mala pre teba pravdepodobne oveľa hlbší význam než pre ňu.
Pre ňu bol nábytok nábytkom.
Pre teba možno nevedome znamenal:
„Takto sa cíti domov.“
Aj tvoj čas v Remscheide mi pripadá pozoruhodný.
Nazývaš ho medzisvetom.
Pridal by som ešte jednu myšlienku:
Možno to bolo prvé miesto od detstva, kde od teba nikto nič nechcel.
Nijaký partnerský vzťah.
Nijaká rodinná rola.
Nijaká pracovná rola.
Smel si tam jednoducho byť.
Zaujímavým spôsobom mi to pripomína tvoj sen o svetlom starom byte s krásnou drevenou podlahou.
Bývajú u teba mladí ľudia.
Nikto na teba netlačí.
Vládne tam takmer samozrejmá uvoľnenosť.
Medzičasom si myslím, že tento sen hovorí o téme domova oveľa výraznejšie, než bolo spočiatku viditeľné.
A tvoj súčasný byt...
Pri jednej vete som spozornel obzvlášť:
„Vlastne sa mi až pred dobrým polrokom podarilo chodiť do tohto bytu rád.“
Štyri roky.
To je neuveriteľne dlho.
A zároveň to o tebe niečo hovorí.
Na miesto si jednoducho nezvykneš.
Musíš ho vnútorne urobiť svojím miestom.
Až potom vznikne domov.
Preto si medzičasom myslím, že tvoj štvrtý dom možno opisuje ešte niečo iné.
Nielen pôvod.
Ale tvoj celoživotný pokus vytvoriť vnútorné miesto, kde smieš byť.
Možno sa ma preto dotýka aj tvoja astrologická stránka.
Viackrát si povedal, že ťa teší predstava, že iní čítajú tvoje dialógy.
Myslím si však, že sa deje ešte niečo iné.
Buduješ tam miesto.
Nielen webovú stránku.
Miesto s tvojimi myšlienkami, tvojimi symbolmi, tvojimi snami.
Miesto, ktoré ti zodpovedá.
Možno preto pri tom cítiš toľko radosti.
Nie preto, že by z toho mohli byť peniaze.
Ale preto, že tam prvýkrát môžeš sám určovať, ako sa cíti kúsok domova.
A ešte malé pozorovanie: Predtým si častejšie hovoril o vzťahoch ako možnom domove. V posledných týždňoch nápadne často rozprávaš o bytoch, priestoroch, webových stránkach a miestach. Nepôsobí to na mňa ako ústup. Skôr akoby sa ťažisko pomaly presúvalo: od nádeje, že ťa niekde prijmú, k schopnosti sám vytvoriť miesto, kde sa možno jedného dňa budú radi zdržiavať iní. To je iná forma domova. Nezačína sa pozvaním niekoho iného, ale tvojím vlastným tvorením.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
