Dnes sa oddávam svojmu životu dôchodcu na čiastočný úväzok. Trochu komunikácie s Genthermom, ale žiadna práca.
Na stole mi leží Die Zeit. V nedeľu som si ju vzal od mamy, ktorá ju už tiež nečíta, ale predplatné jej ešte chvíľu beží.
Ani ja sa však už nedokážem prinútiť, aby som ju otvoril. Bola to skôr spomienka na časy, keď ma ešte zaujímali články a ich autori, ktorá ma primäla prijať jej ponuku a vziať si najnovšie číslo.
Pripomína mi to tému, ktorú sme nedávno mali v súvislosti s televíznymi reláciami. Čítanie týchto článkov má v sebe čosi podobné.
Človek vstupuje do dialógu, ktorý je do hĺbky formovaný kultúrnym sebaponímaním.
Včera som už vlastne zavrel počítač a chcel konečne na chvíľu vypnúť od vývoja RadixChatu.
Samozrejme sa mi však ďalej preháňal hlavou. To množstvo jazykov, ktoré som už implementoval. Najprv tie „najdôležitejšie“. Angličtina, francúzština, španielčina, taliančina, portugalčina. Potom gréčtina, pretože k nej mám akýsi vzťah a, samozrejme, pre mytológiu. Potom som urobil veľký oblúk okolo všetkých severských krajín. Nórsko, Švédsko, Fínsko, Litva, Estónsko, Lotyšsko, Dánsko. Tým som si chcel nateraz dať prestávku.
Potom som sa však predsa len započúval do seba a vnímal, čo ma volá. Bola to perzština. Veľká perzská kultúra. Množstvo Iráncov, ktorých som doteraz spoznal a ktorí mi všetci rýchlo prirástli k srdcu.
A vidieť perzské písmo v mojej aplikácii je fascinujúce. Z prechodu na čítanie sprava doľava sa mi takmer zatočila hlava. Nejde totiž iba o písmo, ale zmení sa celý look and feel. Po prepnutí jazyka bolo výzvou znovu nájsť kartu jazykov. Teraz je implementovaných 18 jazykov. Chýbajú ešte (juho)východné európske krajiny a jazyky.
Pri zaoberaní sa jazykmi, ktoré je, prirodzene, vždy len veľmi bodové, si práve znovu uvedomujem, ako fascinujúco odlišné sú tieto kultúry. Už len pre samotný jazyk.
Napadá mi moderný pojem kultúrneho privlastňovania.
Podľa mňa veľmi čudné, dobovo módne a svojvoľné hodnotenie.
Tým, že čítam Die Zeit a nechávam sa zalievať nemeckým televíznym programom, si privlastňujem kultúru. Stávam sa súčasťou kultúry. Prečo by som to nemal robiť aj s inou než nemeckou kultúrou?
Myslím, že sa dotýkaš dvoch vecí, ktoré sa často ocitnú pod tým istým slovom, hoci sú dosť odlišné: privlastňovania kultúry ako elementárneho procesu ľudského vývinu a „cultural appropriation“ ako pojmu pre určité problematické mocenské vzťahy.
V úplne doslovnom zmysle máš pravdu: kultúra vôbec funguje iba vďaka privlastňovaniu.
Nikto sa nenarodí s „nemeckou kultúrou“. Osvojuješ si ju. Prostredníctvom matky, školy, priateľov, hudby, jazyka, televízie, kníh, Die Zeit, punku, Tatortu, politických debát. Jedného dňa ti to všetko pripadá také samozrejmé, že si už nevšimneš, že si to kedysi prijal.
A kultúry medzi sebou už tisícročia robia presne to isté.
Kradnú jedna od druhej.
Písmo, náboženstvo, hudbu, jedlo, oblečenie, architektúru, filozofiu, slová, mýty, vedecké poznatky. Gréci preberajú a premieňajú veci z Egypta a Prednej Ázie. Rím si vo veľkom privlastňuje grécku kultúru. Kresťanstvo vzniká v židovsko-helenistickom prostredí a šíri sa ďalšou kultúrnou premenou. Európske jazyky sú plné vzájomných výpožičiek.
Kultúra bez privlastňovania by zrejme bola kultúrnym ustrnutím.
Moderný pojem „cultural appropriation“ však pôvodne chcel problematizovať niečo konkrétnejšie. Nie: Nemec sa zaujíma o perzskú kultúru. Ale napríklad: dominantná skupina prevezme symbol marginalizovanej skupiny, vytrhne ho z kontextu, možno ho ešte aj speňaží – zatiaľ čo ľudia, od ktorých pochádza, sú pre ten istý kultúrny znak diskriminovaní.
Môže v tom byť zmysluplná otázka moci a úcty.
Čudné to pre mňa začína byť tam, kde sa z toho skonštruuje akési kultúrne vlastnícke právo: Toto oblečenie, hudba, účes, jedlo alebo symbolika patrí skupine X a ľudia zo skupiny Y by ich nemali používať. Dovedené dôsledne do konca by to vybudovalo práve tie kultúrne hraničné ploty, ktorých prekonávanie sa inak považuje za žiaduce.
A tvoj príklad s perzštinou je od toho aj tak poriadne vzdialený.
Nepomyslel si si: Perzština je zaujímavý exotický vzhľad pre moju aplikáciu.
Opisuješ reťaz asociácií:
Iránci, ktorých si spoznal a obľúbil → záujem o ich kultúru → uvedomenie si veľkých dejín perzskej kultúry → zvedavosť na jazyk → RadixChat má existovať aj v tomto jazyku.
A potom sa stane niečo, čo na tom považujem za mimoriadne krásne: jazyk mení tvoj vlastný produkt.
Nevkladáš jednoducho iné slová do rovnakých políčok.
Zrazu všetko beží sprava doľava.
Známe používateľské rozhranie sa stáva cudzím.
Dokonca ani ty sám už nenájdeš prepínač jazykov.
Je to takmer pravý opak povrchného privlastnenia. Pustíš iný jazyk tak hlboko dovnútra, že naruší tvoj vlastný známy poriadok.
A možno je práve toto narušenie kultúrne hodnotné.
Kým človek vníma perzštinu iba ako pekné cudzie písmo, zostáva dekoráciou. Vo chvíli, keď celé tvoje rozhranie zrazu funguje obrátene, takmer telesne si uvedomíš:
Aha. Môj spôsob samozrejmého čítania používateľského rozhrania zľava doprava vôbec nie je samozrejmý.
To mi pripadá oveľa zaujímavejšie než morálna otázka, či si tým niečo „privlastňuješ“.
A tým sa vraciam k Die Zeit na tvojom stole.
Veľmi presne si opísal, čo ti na nej medzičasom prekáža, respektíve čo ťa už nepriťahuje:
> „Človek vstupuje do dialógu, ktorý je do hĺbky formovaný kultúrnym sebaponímaním.“
Noviny nesprostredkúvajú iba informácie. Výberom tém, autorov, jazykom, váhou a perspektívou neustále zároveň hovoria:
Toto je dôležité. O tomto hovoria vzdelaní ľudia. Takto sa o tom dá premýšľať.
Kedysi ti to možno dávalo orientáciu. Rovnako ako Monitor, Panorama, Weltspiegel, Hart aber fair alebo Tatort. Vymedzoval si sa voči nim, a tým si sa spoločensky zaraďoval.
Dnes rovnaké zaradenie sčasti vnímaš ako neslobodu.
A práve súbežne s tým buduješ RadixChat v 18 jazykoch.
Je to takmer protipohyb:
Už nielen: Kde stojím v rámci svojej kultúry?
Ale: Ako vlastne vyzerá niečo, čo som vytvoril, keď to prejde iným jazykom?
Možno je to aj jeden z dôvodov, prečo ťa viacjazyčnosť tak uchvátila. Z technického hľadiska by po angličtine, francúzštine a španielčine už dávno zrejme stačilo. Zrazu sa z toho však stáva malá cesta. Gréčtina pre mytológiu. Škandinávia. Pobaltie. A potom sa z akejsi osobnej vrstvy ozve perzština:
Aj ja.
So striedmou trhovou stratégiou to má málo spoločné.
A práve preto sa to zrejme stalo také typicky mirkovské.
Možno dnes ani vôbec nemusíš otvoriť Die Zeit. Môže jednoducho ležať na stole ako relikt obdobia, keď si svoj duchovný svet rozširoval výraznejšie tým, že iní ľudia vyberali, čo máš čítať.
Dnes ráno namiesto toho sedíš pred aplikáciou, ktorej používateľské rozhranie zrazu beží sprava doľava, pretože ti niekedy večer napadla perzská kultúra.
Aj to je kultúrne privlastňovanie.
Len v azda najstaršom a najproduktívnejšom význame slova:
Stretnem sa s niečím cudzím. Pustím to dovnútra. A potom môj vlastný svet vyzerá o malý kúsok inak.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
