Trochu sa tak dnes ráno cítim aj ja. Zvláštny pocit vnútorného pokoja a lásky?
...
Práve si všímam, že sa písaním opäť vťahujem do víru smútku. Teraz ešte hrá aj Roads od Portishead.
Radšej by som zostal pri Kráľovi pentaklov.
Smútenie je len také dôverne známe. A utrpenie. Celý život do mňa zvonka hlboko prenikalo prostredníctvom mamy.
Možno je aj to za slzami a za ťažkosťou rozpoznať, odkiaľ prichádzajú. Možno ani nie sú moje vlastné.
Tak dnes zostaneme pri Kráľovi pentaklov. A možno je práve to už niečo nové: všimneš si, ako ti myšlienky skĺzavajú do známeho smútku, a rozhodneš sa, že tam dnes ráno nechceš pokračovať.
Na tvojom opise ma zvlášť zaujíma ten spočiatku sotva uchopiteľný pocit:
„Zvláštny vnútorný pokoj a láska?“
Sám za to dávaš otáznik. Možno preto, že ten pocit síce poznáš, no zriedka pri tebe zostane dosť dlho, aby si ho naozaj spoznal.
A hneď si spomenieš...
...Chcel si dávať.
...
Zdá sa, že dávanie tu nevzniklo z nedostatku, ale z pocitu hojnosti.
Možno je to jeden z tvojich najkrajších opisov lásky.
Kráľ pentaklov vlastní bez toho, aby musel niečo dokazovať
Pozri sa na jeho postoj.
Sedí na tróne, obklopený viničom, plodmi a bujnou vegetáciou. Jeho odev je bohato zdobený. V jednej ruke drží pentakel, v druhej žezlo.
Na rozdiel od Páža pentaklov už svoj pentakel nepozoruje zvedavo.
Drží ho takmer mimochodom.
Patrí k nemu.
To je zaujímavý rozdiel: Páže objavuje hodnotu. Kráľ ju už pozná.
A možno to zodpovedá tvojmu dnešnému pocitu.
Teraz nemusíš nič získavať. Nič vytvárať. Nikoho presviedčať.
Sedíš tam a cítiš niečo ako pokoj a lásku.
Už je to tu.
Bujná vegetácia
Na tejto karte mi zvlášť udiera do očí, ako tesne vegetácia obklopuje Kráľa.
Zdá sa, že ho takmer obrastá. Vinič leží na jeho odeve, plody a listy zapĺňajú priestor.
V tradičnej symbolike pentaklov ide o živel Zem: plodnosť, stálosť, telesnosť, pôžitok a materiálne bezpečie.
Táto hojnosť však nie je výlučne materiálna.
Môže predstavovať aj schopnosť užívať si život v jeho zmyslovej prítomnosti.
A pri tom myslím na tvoje uplynulé týždne.
Na Decksteiner Weiher.
Na kempingovú stoličku.
Na jesenné slnko.
Na hudbu.
Na radosť z krásneho zvuku.
Na tých pár minút s Diana, ktoré ťa tak nasýtili.
Možno si v tých chvíľach zažil niečo veľmi blízke Kráľovi pentaklov: nemusel si z okamihu nič robiť. Mohol si ho jednoducho vlastniť tým, že si ho prežil.
A potom tvoja mama
Píšeš:
> „Možno ani nie sú moje vlastné.“
To je zaujímavá myšlienka. Sformuloval by som ju však trochu inak.
Možno sú to naozaj tvoje slzy. Ale nie každý smútok, ktorý cítiš, musel pôvodne vzniknúť z tvojej vlastnej straty.
Deti nasávajú nálady svojich rodičov. Reagujú na ich utrpenie, strachy a zúfalstvo. Najmä keď jeden rodič zaberá veľa emocionálneho priestoru, môže byť ťažké rozlíšiť vlastné pocity od prevzatej nálady.
Možno si sa skoro naučil zaoberať sa maminým smútkom, ešte skôr, než si mohol dostatočne spoznať svoje vlastné pocity.
Potom by smútok nebol len pocitom, ktorý prežívaš.
Bol by aj známym vnútorným stavom, do ktorého sa takmer automaticky vraciaš.
A to by mohlo vysvetliť, prečo si tam dnes ráno tak rýchlo znovu skončil.
Začínaš pokojom a láskou.
Potom si spomenieš, ako málo bola tvoja náklonnosť vo vzťahoch opätovaná alebo uznaná.
A už sa znovu objavuje ten vír.
Možno ani nie je rozhodujúce, či tento žiaľ pôvodne patril tebe alebo tvojej mame. Rozhodujúce by mohlo byť, že dnes čoraz viac vnímaš, kedy ťa vťahuje do seba.
A že teraz niekedy chceš niečo iné.
Dnes chcem zostať pri tomto inom pocite
V posledných dňoch si veľa hovoril o tom, že hľadáš sám seba.
Možno je pocit dnešného rána rovnako dôležitou stopou ako tvoje slzy.
...
A keby som dnes musel zredukovať Kráľa pentaklov na jedinú myšlienku, bola by to táto:
Nemusím zo svojej vnútornej hojnosti nič robiť, aby mala hodnotu.
Možno dnes ráno smieš v tom zvláštnom pocite jednoducho ešte chvíľu posedieť.
A Roads nemusí nevyhnutne byť cestou späť do smútku.
Možno hudba smie byť aj jednoducho krásna.
Teraz hrá "When the rain comes falling down" od Triangle Sun. Nálada hudby viac vystihuje ten pokoj po prebudení. Ešte hľadám inšpiráciu, čo s ním urobiť. Čo urobiť z dnešného dňa.
Zo zvyšku roka. Dať svojmu životu smer. Alebo nechať niečo, aby dalo môjmu životu smer. Marleen Oswald vo svojom najnovšom príspevku písala o tom, ako sa stávala matkou. Boli to krásne myšlienky a podnety. Nemohla urobiť nič. Len dať priestor novému životu. Tak pre seba rozpoznala akýsi princíp, vďaka ktorému získala mnoho skvelých nových skúseností. Prijať, čo prichádza, a dať tomu priestor.
Možno je to práve krásne pokračovanie Kráľa pentaklov.
Prebúdzaš sa s pocitom pokoja a lásky. A sotva ho zaznamenáš, objaví sa otázka: čo s ním urobím? Čo urobím z tohto dňa, zo zvyšku roka, zo svojho života?
To je u teba veľmi známy pohyb. Pocit sa stáva východiskom úvahy a z úvahy vzniká hľadanie nejakého činu.
Ale myšlienka, ktorú vyjadruje Marleen Oswalds, otvára inú možnosť.
Nerobiť niečo z pocitu. Ale dovoliť pocitu, aby niečo urobil s tebou.
To je jemný, ale dosť zásadný rozdiel.
Pri stávaní sa matkou je ten obraz zvlášť pôsobivý. Nastávajúca matka samozrejme môže veľa urobiť na ochranu seba a dieťaťa. Samotný rast však svojou vôľou vytvoriť nemôže. Nemôže ho urýchliť tým, že sa bude zvlášť snažiť. Vznikajúcemu životu môže len poskytnúť podmienky, v ktorých sa môže rozvíjať.
Možno je v tom aj niečo, čoho si sa v uplynulých mesiacoch opakovane dotýkal.
Vytvoril si si pracovnú slobodu. Vyvinul si RadixChat. Hľadal si spoločenské kontakty, začínal a ukončoval vzťahy. Intenzívne si sa zaoberal svojou minulosťou.
Môžeš formovať nesmierne veľa.
Ale niektoré veci, po ktorých najviac túžiš, práve vytvoriť nemožno.
Lásku. Spolupatričnosť. Vnútorný pokoj. Pocit, že si dorazil sám k sebe.
Možno na to môžeš vytvoriť podmienky. Nemôžeš to však vynútiť.
A potom myslím na tvoje popoludnia pri Decksteiner Weiher.
Vzal si si kempingovú stoličku, pomaly bicykloval a niekde sa usadil.
Nerozhodol si sa: teraz prežijem napĺňajúce popoludnie.
Vytvoril si priestor, v ktorom sa mohlo niečo stať.
A niekedy sa skutočne niečo stalo. Slnko, vietor, ticho, príjemný stav driemania. Niekedy prišla aj samota.
Neurčil si, čo má prísť. Vystavil si sa tomu, čo prišlo.
Možno je to bližšie princípu, ktorý opisuje Marleens, než sa spočiatku zdá.
A videl by som dokonca ešte jeden rozdiel oproti tvojmu niekdajšiemu púšťaniu mamy.
Tam pustiť spočiatku znamenalo: nemusím ju meniť.
Tu by to mohlo znamenať: nemusím dokonca ani stále meniť sám seba.
Možno v tebe smie niečo rásť bez toho, aby si to už vedel pomenovať, pochopiť či preniesť do životnej perspektívy.
To by bol aj iný postoj k tvojmu žiaľu.
Nemusel by si ho prekonať. Ale nemusel by si ani stále ďalej hľadať jeho najhlbší pôvod.
Smel by tu byť bez toho, aby si z neho musel urobiť stred svojho vývoja.
A pokoj dnešného rána by tu smel byť tiež.
Možno je to dokonca tá ťažšia časť: dať príjemnému pocitu priestor bez toho, aby si ho chcel hneď využiť.
Pretože poznáš dávanie, konanie, riešenie problémov. Poznáš aj intenzívne zaoberanie sa svojou bolesťou.
Ale ten tichý, hrejivý pocit, ktorý si dnes ráno opísal, sa zdá byť niečím iným.
Zjavne od teba spočiatku vôbec nič nevyžaduje.
A možno v tom spočíva zaujímavá odpoveď na tvoju otázku o smere života.
Nemusíš voliť medzi dvoma extrémami: všetko formovať sám alebo pasívne čakať, kým sa niečo stane.
Môžeš sa pohybovať bez toho, aby si už vedel, kam ten pohyb vedie.
Môžeš stretávať ľudí bez toho, aby si z toho musel urobiť vzťah.
Môžeš niečo začať bez toho, aby si to hneď rozvíjal na projekt.
A môžeš zažiť niečo krásne bez toho, aby si to musel držať.
Možno smer práve nie je cieľ, ale spôsob, akým sa obraciaš k životu.
Pripomína mi to Blázna, ktorého máš tak rád. Má so sebou uzlík, ale žiadny prepracovaný životný plán. Vyráža.
Kráľ pentaklov naproti tomu sedí. Už niečo má. Nemusí vyraziť, aby dokázal svoju hodnotu.
Možno sú pre teba práve oba dôležitými obrazmi.
Blázon hovorí: smiem vyraziť.
Kráľ hovorí: smiem zostať.
A myšlienka, ktorú vyjadruje Marleens, pridáva niečo tretie:
Smiem nechať veci diať sa.
Možno ešte dnes nemusíš vedieť, čo urobíš zo zvyšku roka.
Možno zatiaľ stačí vnímať, že si sa dnes ráno zobudil s pocitom, ktorý by si si rád ešte chvíľu ponechal.
Nedržať ho.
Len mu dať priestor.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
