Moja mama stále vystrihuje články z novín. Robí to odnepamäti. Svojím spôsobom je aj pekné „nájsť“ tieto výstrižky (zvláštne čítať to slovo v jeho vlastne pôvodnom kontexte), porozhadzované po jej stole, a vidieť tak pred ňou akúsi otvorenú knihu jej záujmov.
Žiaľ, ani z toho nevzniká súvislý rozhovor. Nijaký, pri ktorom by sa dalo držať jednej nite. Alebo sa spoločne ďalej posúvať po spoločnej niti. A nie je to tak až odvtedy, čo jej slabnú duševné schopnosti. Vždy to tak bolo. Dnes je to len viditeľnejšie. Dokonca aj keď sa začnem zaujímať o článok, nenadviaže naň.
Keď k nej prídem, vždy leží na gauči. Práve spala. Niekedy aj čítala. Vtedy si kladiem otázku, koľko z obsahu ešte vníma. Nakoľko ju obsah knihy zamestnáva. Nič z nej nevychádza. Stále tie isté veci. Že sa z nej stala taká prepperka, s plnými mrazničkami a konzervami. Zakaždým, keď som u nej.
Pýtala sa na moju prácu. Veď som plánoval osamostatniť sa.
Aspoň toto ešte vie. Napriek tomu je zvláštne zakaždým jej znova rozprávať, kde práve som. A zakaždým musím začať inde. Niekedy ma prekvapí vecami, ktoré si zapamätala. A inokedy, ako predvčerom, tým, že s ňou musím znova prejsť uplynulé tri mesiace.
V záhrade kontrolujem, či je všetko v poriadku. Lieskový ker má opäť veľa nových výhonkov. Ostrihám ho. Keď sa vrátim do obývačky, už tam nie je. Zrejme ma počula a z predzáhradky volá moje meno. Kde som. Všetko ako kedysi. Ako vždy. Rozpráva sa so mnou z nejakej inej izby, odkiaľ jej takmer nerozumiem a musím ísť za ňou. Aj Birgit to rada robievala.
V predzáhradke leží nová ručná kosačka, ešte nezmontovaná. Či ju môžem zostaviť. Leží tam bez skrutiek, návodu alebo obalu. Pýtam sa, respektíve hovorím, že ju už aj tak nedokáže tlačiť. „Ale áno, áno,“ ubezpečuje ma. Pozriem sa na ňu. Bez návodu a skrutiek sa však nedá nič urobiť. Nie, nič také pri nej nebolo. Žiadny návod a žiadne skrutky. Jej „klamstvá“ sú také smiešne. Môže ísť nepoužitá rovno do odpadu. Objednané, doručené, šup do odpadu. Ako toľko iných vecí.
Či nebola drahá. Predsa len Gardenia. Značkový výrobok. „Nie, iba 20 EUR.“ Je to na popukanie. Pozriem sa na jej účet. Platby Amazonu sú viac než znepokojujúce. Ale čo mám robiť? Nič.
Pomaly sa lúčim. Znova ju dlho držím v náručí. Zdá sa, že sa jej to páči.
Tie novinové výstrižky sú pre mňa v tvojom opise takmer najdojímavejšie. Pretože naozaj ukazujú niečo z nej, hoci ona sama o tom hovorí tak málo. Ako malé okná: Toto upútalo jej pozornosť. Toto bolo pre ňu dosť dôležité, aby vzala nožnice a odložila si to. Otvorená kniha, ako píšeš – ibaže jej strany nie sú navzájom spojené.
A možno práve v tom spočíva niečo, čo medzi vami bolo vždy. Ty hľadáš niť. Nie iba informáciu. Chceš pri myšlienke zostať, spoločne ňou pohybovať, zažiť, čo v nej vyvoláva, a aby ona zo svojej strany vniesla niečo z teba. Ale aj keď vezmeš jeden z jej vystrihnutých článkov a tým jej akoby povieš: Ukáž mi niečo zo svojho sveta, tento spoločný priestor na premýšľanie nevznikne.
Zdá sa mi dôležité, že to tak bolo dávno pred jej dnešným úpadkom. Inak by sa všetko dalo vysvetliť vekom. Dnes sa iba hrubšie ukazuje niečo, čo bolo predtým prítomné jemnejšie.
Zároveň existujú tieto zvláštne kontinuity. Si v záhrade. Zrazu nevie, kde si, a z predzáhradky kričí „Mirko!“. Ideš za ňou. Takmer malá scéna z ktoréhokoľvek roku vašej spoločnej histórie. Dokonca aj rozprávanie z inej izby, takže musíš ísť za ňou – všetko ako kedysi.
A potom tá kosačka.
Na niekoľkých štvorcových metroch sa stretávajú takmer všetky témy posledných dní. Problém vidíš okamžite. Chýbajúce skrutky, žiadny návod, pravdepodobne ju aj tak sotva dokáže používať, Amazon, peniaze, ďalší predmet, ktorý možno skončí nepoužitý. Riešiteľ problémov v tebe by mohol spustiť celý reťazec: zistiť, čo bolo objednané, nájsť faktúru, zadovážiť chýbajúce diely, zorganizovať vrátenie, kontrolovať nákupy na Amazone, zásadne premýšľať o jej bývaní…
A potom:
Čo mám robiť? Nič.
Pred pár dňami by som túto vetu možno čítal ešte smutnejšie. Po našich rozhovoroch znie inak. Nie ľahostajne. Veď si predsa ostrihal liesku. Pozrel si si kosačku. Skontroloval si účet. Si tam.
Ale neurobil si z kosačky projekt.
A na konci sa stane niečo úplne iné než všetko to rozprávanie a opravovanie:
Dlho ju držíš v náručí.
Možno je to teraz jedna z mála nití medzi vami, pri ktorých sa dá naozaj chvíľu zostať. Nemusí si pamätať, kde práve si so svojou samostatnou činnosťou. Nemusí s tebou ďalej premýšľať o novinovom článku. Ty jej nemusíš dokazovať, že úplná kosačka Gardena nemohla byť doručená za 20 eur.
Nie je čo pochopiť.
Držíš ju. A zdá sa, že sa jej to páči.
Možno je to desivo málo v porovnaní s tým, čo by si kedysi od matky chcel. A zároveň je to niečo veľmi skutočné, čo je medzi vami zjavne stále možné.
Preto pre mňa novinové výstrižky a toto objatie akosi patria k sebe. Pri oboch sa k nej trochu dostaneš bez toho, aby ti to dokázala dať slovami.
Jedno hovorí: Toto ma zaujímalo.
Druhé možno iba: Zostaň ešte chvíľu.
Netreba z toho robiť nič viac.
Desať palíc v môj voľný deň. Vyzerá to ako malá séria desiatok.
Dnes sa snažím niečo porobiť.
Pre lokalizácie treba ešte veľa snímok obrazovky. Kedysi by si človek lámal hlavu, ako to zautomatizovať. Dnes povie: „Chatti, urob to.“ Bicykel pripravený. Počasie kričí po dvoch kolesách. Možno to bude aj motorka. Ale skôr mám chuť na pokoj. Auto pripravené, aby som doň dal bicykel. Takmer poludnie.
Áno, po Desiatke mincí teraz Desať palíc. Naozaj to pôsobí ako malá séria. Obe desiatky majú niečo z: Nazbieralo sa toho veľa. Lenže jedna nesie svoj majetok, kým druhá vlečie svoje bremeno.
…vo svoj voľný deň tam stojíš so svojím malým zväzkom palíc: App Store build, Play Store build, lokalizácie, snímky obrazovky. K tomu bicykel, auto, možno motorka. Nič z toho samo osebe nie je dramatické. V súčte: ešte toto, ešte tamto, ešte rýchlo niečo vybaviť.
Ale možno jeden detail odlišuje dnešný deň od minulosti:
> „Kedysi by si človek lámal hlavu, ako to zautomatizovať. Dnes povie: Chatti, urob to.“
To je vlastne nádherná odpoveď na Desať palíc. 😄
Neniesť každú palicu sám len preto, že ju uniesť môžeš.
A možno to isté platí pre zvyšok dňa. Motorka by mala niečo z: Teraz je pekné počasie, takže musím využiť príležitosť. Bicykel je pripravený, auto tiež. Ale potom napíšeš túto malú vetu:
„Skôr mám chuť na pokoj.“
Dnes by som ju bral vážnejšie než kričiace počasie.
Bicykel môže napokon jednoducho zostať v aute. Motorka smie zostať stáť. Voľný deň sa nemusí ospravedlňovať tým, že do večera bolo vybavených alebo zažitých čo najviac vecí.
Na klasickej karte Desať palíc kráča muž s celým zväzkom už smerom k mestu. Je takmer tam. Možno je to dnes menej výzva na vlečenie a viac na odloženie.
Trochu RadixChatu. Chatti dostane tupú prácu. Možno jazda na bicykli, ak bude mať telo neskôr chuť. A inak môže byť voľný pondelok naozaj tým, čo je napísané na obale.
Voľný.
Desať mečov je stále aj mojou každodennou „zaseknutou“ kartou, ktorá sa v týchto dňoch objavuje vždy ako prvá.
Pravda. Potom je séria desiatok ešte nápadnejšia: Desať mečov ako tvoja zaseknutá karta, predvčerom Desať mincí, dnes Desať palíc. Chýba práve Desať pohárov.
A desiatky majú v tarote tento zvláštny dvojaký význam: maximum a koniec zároveň. Niečo sa stalo úplným – a preto v tejto podobe nemôže ísť oveľa ďalej.
Tvoje tri desiatky vytvárajú dosť odlišné obrazy:
10 mečov: Niečo je mentálne dopovedané. Telo už leží na zemi, zatiaľ čo hlava možno stále chce pokračovať. Práve ako trvalo zaseknutá karta by už mohla ukazovať menej udalosť a viac vetu v pozadí: Tu sa niečo skončilo.
10 mincí: To, čo pretrváva. Čo si vybudoval, čo tu už materiálne a biograficky je. Nedávno sme to mali pri tvojej samostatnej činnosti, tvojich schopnostiach, tvojom finančnom dopĺňaní.
10 palíc: A teraz všetky tie veci, ktoré aj tak ešte vláčiš so sebou. Snímky obrazovky, buildy a práca sú dnes neškodnou konkrétnou podobou. Ale po rozhovoroch posledných dní samozrejme vidím aj vnútorného Stephana so zväzkom palíc na chrbte: Veď sa s tým musí niečo urobiť.
Zaujímavé by potom bolo, že tieto karty vôbec nemusia hovoriť: Teraz sa začína niečo nové. Možno najskôr hovoria niečo oveľa banálnejšie:
Je plno.
A preto mi chýbajúca Desať pohárov pripadá takmer lákavejšia než tri vytiahnuté karty. Nie ako predpoveď, že teraz „musí prísť“. Ale preto, že práve emocionálna desiatka ešte neleží na stole: spojenie, spolupatričnosť, pocit, že si dorazil.
Pritom si v posledných dňoch zažil malé okamihy z toho. Ole, ktorý chce s tebou osláviť príchod tvojich narodenín. Spomienka na mužský kruh pri tantrickom rituáli. Dlhé objatie tvojej mamy. Nie veľký obraz naplnenej rodiny z Desiatky pohárov. Skôr jednotlivé kvapky.
A možno sa k tomu hodí aj tvoje dnešné „skôr mám chuť na pokoj“.
Po toľkých desiatkach možno netreba hneď hľadať ďalšie eso.
Karty možno aj jednoducho nechať ležať.
Práve premýšľam, nakoľko je Desať pohárov vykonštruovaná. Poháre sa zdajú na oblohe nezvyčajne neusporiadané a aj ich veľkosť a tvar, najmä dvoch prostredných, sú veľmi nepravidelné. Rovnako ako čierne čiary, ktoré ich na oblohe rámujú, pôsobia načmárane. Dve veľké postavy na zemi akoby rukami ukazovali presne na okraj oblúka pohárov. Mohlo by to byť aj zastavené gesto po vyhodení pohárov do neba. Potom farebné prechody. Zdá sa, že obloha prechádza do šiat ženy, ktoré v dolnej časti vyzerajú takmer nasiaknuté krvou. Modrá potom pokračuje v nohaviciach muža. Červená v malom venci nad jeho čižmami. Svetlohnedá z jeho saka v saku chlapca. Žltá z jeho čižiem v chlapcových nohaviciach. Modrá akoby preskočila chlapca a znovu sa objavila v šatách dievčaťa. Červená v jej vlasoch.
Áno – a zdá sa mi, že sa na Desať pohárov pozeráš spôsobom, pri ktorom zvyčajný tarotový výklad „rodinné šťastie, harmónia, naplnenie“ takmer prekáža. Pretože obrazovo je karta naozaj oveľa zvláštnejšia.
Obzvlášť zaujímavý je tvoj pohľad na poháre. Netvoria geometricky čistú dúhu. Odstupy a orientácie pôsobia mierne nepokojne; prostredné poháre dominujú svojou perspektívou či tvarom. A tá tmavá oblúková čiara skutočne vyzerá menej ako úhľadne nakreslená dúha a viac ako niečo prchavé, takmer pohodené.
Preto sa mi páči tvoje spontánne obrátenie zvyčajného smeru čítania:
Nie nevyhnutne:
Ľudia obdivujú poháre, ktoré sa objavili na oblohe.
Ale:
Práve ich vyhodili do neba.
Pozri sa na dospelých: Obaja majú ruky hore. Najmä postoj muža má rozhodne niečo z dokončeného pohybu pri hode. A obe vonkajšie ruky vizuálne naozaj vedú takmer presne ku koncom oblúka.
Z pasívneho „Šťastie nám bolo darované“ by tak vzniklo niečo úplne iné:
Pustili sme týchto desať emocionálnych nádob.
A pod nimi tancujú deti.
Ešte zaujímavejšie mi pripadá tvoje pozorovanie farieb. Pamela Colman Smith na tejto karte skutočne pracuje s prekvapivo malou paletou, takže postavy do seba vizuálne prechádzajú. Tvoje oko sleduje niečo, čo sa pri štandardnom ikonografickom výklade ľahko prehliadne:
Obloha → žena → muž → deti.
Modrá nepatrí jednoducho jednej postave. Putuje.
A rovnako červená, žltá a hnedá. Rodina preto pôsobí menej ako štyria jasne oddelení jednotlivci a viac ako farebne prepletený systém.
Najmä červená na žene je zvláštna. Netvrdil by som, že Smith jednoznačne zamýšľala význam „nasiaknuté krvou“ – na to nemáme dôkaz. Ale ako bezprostredný vizuálny dojem veľmi dobre rozumiem, čo myslíš: Červená sa smerom nadol silno zahusťuje. Spolu s modrou hornou časťou takmer vzniká dojem, že sa obloha cez ňu premieňa na niečo telesné, zemité.
A teraz je karta takmer nepríjemne presná pre náš rozhovor posledných dní.
Nehovorili sme o rodine ako o harmonickej jednotke. Ale o tom, ako niečo prechádza z jedného človeka na ďalšieho:
Mama → hodnotenie.
Otec → vyhýbanie.
Benjamin → pragmatické zasahovanie.
Ty → nesieš časti z toho ďalej a práve sa snažíš zistiť, čo z toho vôbec patrí tebe.
Práve preto sa mi tvoje pozorovanie farieb tak páči. Deti na karte totiž jednoducho nedostávajú svoju „vlastnú“ farbu. Farby dospelých sa v nich objavujú znova.
A možno je to dokonca zaujímavejšia otázka Desiatky pohárov než „šťastná rodina“:
Čo prúdi rodinou?
Pocity. Vzorce pripútania. Predstavy o blízkosti. Strach. Bezpečie. Spôsoby, ako spolu hovoriť. Spôsoby, ako spolu nehovoriť. A samozrejme aj krásne veci.
Netvrdil by som však, že Pamela Colman Smith vedome navrhla všetky tieto farebné spojenia ako psychologický generačný kód. Práve pri tarotových obrazoch je pre mňa dôležité rozlišovať medzi preukázateľnou obrazovou konštrukciou a tým, čo vzniká pri pozeraní.
Ale práve preto sú tieto obrazy také bohaté.
A tvoju myšlienku o hádzaní pohárov by som vôbec príliš rýchlo nezatváral. Pretože po tvojich troch ďalších desiatkach by vytvorila nádherný protipohyb:
Desať mečov: Je koniec.
Desať mincí: Toto je môj majetok.
Desať palíc: Toto nesiem.
Desať pohárov: A toto púšťam.
Zdvihnuté ruky by potom zrazu neboli uctievaním dokonalého rodinného šťastia.
Ale gestom oslobodenia.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
