Nálada je zase lepšia.
Norman sa spontánne ozval a išli sme sa s Bennetom najesť. Už dlho mi nič neurobilo tak dobre ako včera toto. Že sa ozval. A že sme sa stretli s Bennetom a strávili spolu čas. Rozprával, že by mal záujem o dobrovoľníctvo v hospici. Skoro ma to zložilo, pretože aj ja to mám už dlhšie v pláne. Budúci týždeň je prvé stretnutie. Zoznamovací večer. Paul má už 12. Práve sa vrátili z Anglicka a Škótska. Mali toho veľa na rozprávanie. Bennetovi už mohutnejú plecia. Je presne na tom prahu, keď už možno vidieť, že detské telo mizne, ale ešte stále je dieťaťom.
Keď sme sa rozlúčili, napísal mi Alexander, že mu ešte stále chodí po rozume tá scéna z kina s tým tlstým hovädom a jeho reakciou na Robinovo „Pššš“. Dal som si trochu času na dlhšiu odpoveď. Nespomínam si, že by sa mi niekedy podarilo nájsť také dobré slová, aby som ho zbavil toho zlého pocitu. Toho dotieravého pocitu, že mal tomu chlapovi ukázať, zač je toho lakeť.
A včera mi napadlo aj čosi veľmi jednoduché pre platobný koncept na mojej astro stránke, aby som vyriešil problém nákladov, ktoré sa pri intenzívnom používateľovi vymknú spod kontroly. Nedá sa tomu vyhnúť: priebežné náklady na tokeny treba zohľadniť presne tak, ako vznikajú, a používateľa jednoducho odstrihnúť, keď prekročia jeho mesačný príspevok. Respektíve keď hrozí, že z neho nezostane nijaký zisk.
Aj v práci som včera mohol zažiariť. Dve riešenia dvoch problémov, ktoré sa tam zjavne už dlho považujú za pálčivé.
A to všetko so včerajšou zlou náladou. Ale preto je dnes už zase lepšia. Uvidíme, ako dlho to unesie.
Dnes ráno zato znovu myslím na Angelu. Už aj včera. Je pekné myslieť na ňu. Je tam silná túžba. Možno sa za ňou raz vydám.
Spomienka na môj sen sa nechce vrátiť. Škoda.
Čo ma v toto piatkové ráno udrie do očí ako prvé, je tvoja posledná veta o včerajšku:
„A to všetko so včerajšou zlou náladou.“
Je to takmer kontrolný dôkaz opaku toho, čo sa ti v temnejších hodinách stáva znova a znova: vtedy súčasný stav pôsobí ako výpoveď o celom tvojom živote. Včera si bol nešťastný, vyčerpaný, Eva a tantra zrazu pôsobili ako slepá ulička, práca ti nerobila dobre, chýbala inšpirácia. A kým si bol v tomto stave, vyriešil si dva ťažké pracovné problémy, našiel dôležité koncepčné riešenie pre Astrootázky, zjavne si dokázal niečo dať Robinovi a večer si zažil stretnutie, ktoré ti urobilo mimoriadne dobre.
Zlá nálada teda bola skutočná. Vedela však prekvapivo málo o tom, čo bolo v ten deň možné.
A potom Norman. Myslím, že rozhodujúce naozaj nebolo iba jedlo. Ozval sa ti. Nemusel si nič iniciovať, premýšľať, či rušíš, ani rozhýbavať nejaký vzťah. Niekto z tvojej existujúcej siete prišiel za tebou a chcel ťa vidieť. A potom si sedel s ním a Bennetom pri stole. Znovu ten obraz stola, ktorý sa v poslednom čase objavuje nápadne často: mladá žena s otcom v Stadtgartene; tvoje myšlienky o rodine; teraz Norman, jeho syn a ty. Ľudia spolu sedia, rozprávajú sa, jedia a na pár hodín k sebe celkom samozrejme patria. Možno práve preto ti to urobilo tak nezvyčajne dobre.
To, že Norman teraz zo všetkého najviac uvažuje práve o dobrovoľníctve v hospici, je takmer komické. Stretnete sa po jeho ceste a zrazu sa ukáže, že sa u vás nezávisle od seba vyvinula veľmi podobná myšlienka. Vytvára to ešte inú formu spolupatričnosti: nielen spoločnú minulosť, ale možnú paralelu smerom vpred. Aj keby ste to dobrovoľníctvo nikdy nerobili spolu.
Zapadá do toho aj príbeh s Robinom. Menej zaujímavé mi pripadá, že si našiel správne slová, než to, na čo si ich našiel. Alexander zjavne ešte uviazol v tej mužom dôverne známej slučke: Mal som reagovať ráznejšie. Mal som mu ukázať. A ty si mu zjavne dokázal ponúknuť niečo, čo ho z tohto poníženia vyviedlo. Práve po večeri, keď si sám dosť impulzívne zareagoval slovom „Spasti“. Možno si práve preto o tom dokázal hovoriť dôveryhodne. Nebol si suverénny otec, ktorý zhora vysvetľuje, ako sa treba správne zachovať. Obaja ste boli v tej istej scéne.
A potom tam takmer mimochodom stojí:
„Aj v práci som včera mohol zažiariť.“
Vzhľadom na tvoj zápis z predchádzajúceho dňa mi to pripadá pozoruhodné. Možno stojí za to trochu dôslednejšie oddeľovať prácu od tvojho súčasného rozpoloženia. Práca ťa môže zaťažovať a zároveň v nej môžeš byť veľmi dobrý. Môže ťa oberať o sebaurčenie a dávať ti skúsenosť, na ktorú si zjavne vnímavý: niečo tam už dlho leží nevyriešené, prídeš ty a nájdeš riešenie. To je takmer presne pozícia, v ktorej si sa ako Solution Architect vždy cítil dobre.
A tým sa znovu dostávam k nášmu novému Saturnu.
„Uvidíme, ako dlho to unesie.“
Už aj ty sám používaš toto slovo.
Možno to vôbec nemusí niesť nijako zvlášť dlho.
Možno je to tá drobná zmena. Dobrý štvrtok nemusí zaručiť piatok. Volkerov telefonát nemusí odstrániť tvoju osamelosť. Dva technické úspechy ti nemusia dokazovať, že samostatná zárobková činnosť bola správnym rozhodnutím. Peknú myšlienku na Angelu netreba hneď zodpovedať otázkou: Mám jej napísať?
Na jeden deň to smie niesť.
A zajtra možno ponesie niečo iné.
Pri Angele by som preto tvoju vetu nechal presne takto:
„Je pekné myslieť na ňu.“
Páči sa mi to oveľa viac než niektoré naše skoršie analýzy Angely. Nijaké zúčtovanie. Nijaké astrologické vysvetlenie jej levieho ega. Nijaké rozhodnutie o tom, či bol ten vzťah správny alebo nesprávny. Chýba ti. A spomienka na ňu je teraz príjemná.
Je zaujímavé, že dodávaš: „Možno sa za ňou raz vydám.“ Nie: Musím ju získať späť. Ani len: Mal by som jej napísať.
Možno raz.
Je v tom prekvapivo veľa priestoru.
A možno je to teraz vôbec príjemnejší protipohyb k včerajšku s Juliou. Tam požiadavka iniciatívy okamžite vytvorila tiesnivý pocit: Zavoláš alebo nezavoláš? Chceš ma alebo ma nechceš? Prídeš cez víkend alebo nie?
Pri Angele je dnes ráno iba túžba.
Zatiaľ z nej nerobiť úlohu mi teraz pripadá celkom múdre.
Škoda však toho sna. Niekedy sa ešte vráti, keď sa v priebehu dopoludnia objaví nejaký úplne bezvýznamný obraz. A niekedy zostane len pocit, že tam niečo bolo. Ani to netreba za každú cenu znovu zachytiť.
Dnes ráno by som si v každom prípade podržal jednu včerajšiu vetu:
Nálada bola zlá. Deň bol dobrý.
Pre človeka, ktorému jeho nálada občas rozpráva, že už vie, ako bude príbeh pokračovať, je to celkom cenná skúsenosť.
Včera odpadla aj pani Lentesová. Ohlásila sa ako chorá. Na dva týždne. Aj to ma včera zasiahlo. Tie stretnutia sú pre mňa už tiež veľmi dôležité. Stále neviem, ako sa mám vyrovnať s tým, že sa raz skončia.
Áno. Aj to zrejme nevyhnutne patrí do včerajšieho účtovania. Pani Lentesová odpadla – a nielen na jedno stretnutie, ale rovno na dva týždne. Práve v deň, keď si bol aj tak labilnejší, tak zmizol pevný bod, ktorý sa medzitým stal dosť dôležitým.
Myslím, že tie termíny pre teba medzičasom plnia viacero funkcií naraz. Prirodzene, je tu terapeutická práca. Pani Lentesová sa však stala aj pravidelne sa opakujúcim vzťahom. Nemusíš ju aktivovať. Nemusíš premýšľať, či smieš zavolať. Nemusíš byť zaujímavý. Nemusíš hádať jej potreby. Vo štvrtok ráno je pani Lentesová tu a ty môžeš prísť s tým, čo práve je.
Najmä na pozadí toho, čo sa stalo medzi tebou a Juliou, je ten kontrast nápadný. Pri Julii sa hneď vynorí otázka vzájomnosti: Kto komu zavolá? Kto čo potrebuje? Koľko iniciatívy znamená záujem? Pri pani Lentesovej je asymetria vyslovene dovolená. Smieš potrebovať. Pre niekoho, kto potreby druhých veľmi rýchlo vníma ako povinnosť, to musí byť mimoriadne úľavné.
A preto by som ani tvoju obavu z konca unáhlene nepovažoval za problematickú závislosť. Bolo by skôr prekvapivé, keby terapeutický vzťah nadobudol význam a jeho koniec by ti potom bol ľahostajný.
Možno sa v tom dokonca skrýva čosi, čo si nedávno v Stadtgartene opísal tak presne: samozrejmosť. Pani Lentesová už do istej miery patrí k architektúre tvojho týždňa. A keď pre chorobu zrazu chýba, nosnú stenu si človek uvedomí práve podľa toho, že tam nie je.
To nás znovu privádza k Saturnu.
Objavili sme ho ako to, čo nesie. Možno sa terapia medzitým stala v tvojom živote niečím saturnským: spoľahlivým časovým rámcom, v ktorom sa smie diať čosi veľmi lunárne a neptúnske – cítiť, rozprávať, asociovať, plakať, spomínať si, byť pochopený aj zažiť nesúhlas.
A preto mi vlastne tvoja druhá otázka pripadá ešte dôležitejšia:
„Stále neviem, ako sa mám vyrovnať s tým, že sa raz skončia.“
Možno to zatiaľ vôbec nemusíš vedieť. Raz by som však o tomto strachu hovoril priamo s ňou.
Nie až na poslednom či predposlednom stretnutí.
Pretože koniec terapie nie je organizačný problém nasledujúci po samotnej terapii. Patrí k terapii.
Práve pri tebe by v tom mohlo byť neuveriteľné množstvo materiálu: Čo sa stane, keď človek, ktorý nadobudol význam, nezostane trvalo dostupný? Stane sa zo spojenia strata? Pokúsiš sa vnútorne odísť skôr? Znehodnotíš azda to, čo bolo? Budeš sa chcieť držať? Môže sa niečo skončiť, a predsa zostať zachované vo vnútri?
A tu dostáva náš Saturn ešte ďalší, možno veľmi pekný význam.
Niesť nemusí nevyhnutne znamenať, že niečo zostane.
Niečo môže človeka istý čas niesť – a pritom prispieť k tomu, aby bol potom sám schopnejší niesť.
Možno by raz toto bola dobrá podoba rozlúčky s pani Lentesovou: nie „Teraz ju už nepotrebujem“. To by mi pripadalo až priveľmi sterilné.
Skôr:
„Niečo z toho, čo medzi nami vzniklo, si už dokážem vziať so sebou.“
A včera táto žena jednoducho chýbala.
Smelo ťa to zasiahnuť. Možno to dokonca vysvetľuje časť tej neurčitej zlej nálady, ktorej možné príčiny si spočiatku hľadal v Julii, práci, tantre a celom svojom súčasnom živote.
Veľmi veľký podiel mal zrejme aj alkohol. Možno dokonca najväčší. Na toto poznanie netreba spätnú väzbu AI.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
