Podľahnem náhlemu impulzu a vyrážam autobusom a vlakom do Stadtgartenu.
V Burscheide bývam už 4 1/2 roka a autobusom som sa viezol iba raz. A to len do susedného mesta. Google Maps mi vraví, že cesta vôbec nie je taká dlhá. Jeden či dva prestupy. Nainštalujem si aplikácie, ktoré dnes človek potrebuje, a idem na zastávku.
Cestou vidím pani, ktorá sa zrejme vždy niekde v Burscheide prechádza alebo sedí. Nedávno stála predo mnou pri pokladni v Norme a kupovala to najhoršie krabicové víno. Cigarety a alkohol jej tak opuchli tvár, že jej vek sa nedá odhadnúť. Možno 50 alebo 60. Pozorujem ju zozadu. Jeans, čierne čižmy a čierna kožušinová bunda. Vlastne vôbec nevyzerá tak zanedbane. Len polodlhé blond vlasy má trochu priveľmi neučesané. Trochu mi pripomína mamu v jej najhorších časoch. Tentoraz ma dokonca prvýkrát osloví. Či nemám jedno euro.
Hľadám v taške peňaženku. Pochváli mi tašku. Za to dostane rovno dve eurá.
Zastávka je spočiatku prázdna. Potom si prisadne Ind, ktorý veľmi hlasno telefonuje vo svojom jazyku. Z času na čas začne dokonca kričať. Znovu si spomeniem, prečo sa väčšinou vyhýbam verejnej doprave. Sadnem si na múrik za prístreškom. Sklenená stena pohltí dosť zvuku, aby sa to dalo vydržať. Slnko ma uvedie do ľahkej driemoty. Moja obava, že ma telefonujúci muž bude otravovať počas celej jazdy autobusom, sa ukáže ako neopodstatnená.
V autobuse si všimnem nálepku, ktorá používateľom invalidných vozíkov ukazuje, ako a kde sa majú umiestniť. Končí sa slovami, že majú „die Bremse anziehen“. Predstavujem si, ako sa niekto snaží obliecť malého ovada. Už na druhý pokus mi chatGPT vytvoril obrázok muža, ktorý oblieka ovada veľkého ako bábika, stojaceho pred ním na stole. Pôsobivé. Obrázky pokynu a AI zverejním ako stav na WhatsAppe a vo facebookovej skupine „Peklo slovných hračiek“, sám sa zasmejem a počas dňa sa nad tým znova a znova pousmejem. Nepríde žiadna odozva. Buď to nikto nechápe, alebo nikto nezdieľa môj humor.
V nemčine sa tu stretávajú hneď dve dvojice rovnakých slov a pravdepodobne sa obe v tejto kombinácii vyskytujú iba po nemecky.
Rovnaké slovo označuje brzdu vozidla aj bodavý hmyz ovada (Pferdebremse) a rovnaké sloveso znamená zaistiť či použiť brzdu vozidla (tu brzdu vozíka) aj niekoho obliecť.
Vo vlaku sedím s dvoma tínedžermi, ktorí rozprávajú obvyklé tínedžerské hlúposti. Jeden zrazu začne hovoriť o futbale a srbskej najvyššej lige. Srbská liga? Ako sa stane, že sa niekto zaujíma o srbskú ligu? Potom mi dôjde, že chlapec má očividne srbské korene. Takmer som zabudol, že migrantov nie vždy okamžite spoznáme podľa farby pleti alebo jazyka.
Vlak mohol pokračovať aj na západnú stanicu, potom by som vystúpil 50 m od Stadtgartenu. Tentoraz je však konečnou stanicou hlavná stanica v Kolíne. Zvyšok cesty idem pešo. Pri stanici stanovištia taxíkov a bežné policajné autá. Na okraji staničného námestia stojí skupina 4 alebo 5 policajtov. Veľkí, mohutní muži. Všetci vyzerajú ako Turci alebo Arabi. Keď prechádzam okolo, zachytím útržky rozhovoru policajtov o policajných témach. Premýšľam, či sa aj v polícii – ako asi všade – ľudia s podobným kultúrnym zázemím skôr združujú.
Gereonstraße je pre maratón čiastočne uzavretá. Pešo sa, samozrejme, dá prejsť všade. Postavili veľa stánkov. Všetko je ešte prázdne. Len občas nejaký usporiadateľ a sem-tam niekto, kto niečo premiestňuje. Pri Bazilike svätého Gereona je čoraz rušnejšie, a tak prejdem do pokojnejšieho Gereonshofu. Prechádzam Gerlingovou štvrťou, ktorú som objavil len nedávno vďaka nápadnej čierno-zlatej kubickej budove, ktorú zďaleka vidno cez Gereonshof, keď človek prichádza od Stadtgartenu. Vtedy som prvýkrát navštívil aj nádhernú baziliku. Míňam príjemnú tureckú reštauráciu na rohu Kaiser-Wilhelm-Ringu, kde s láskou podávajú mätový čaj a chutný hummus. Cez park idem do pivnej záhrady. Je dokonca o čosi plnšia, než som očakával. Musím ísť na terasu, kde dostanem posledné miesto. Vlastne je tam na mňa priveľmi hlučno. Pri vedľajšom stole dvaja muži a žena, asi okolo 30. Ich rozhovor je pre mňa trochu príliš hlasný a obsahovo priveľmi plytký. Nasadím si slúchadlá a počúvam Tori Amos. Neskôr Markus Stockhausen. Znova som objavil zaujímavého trubkára. Uvažujem, že budúci týždeň pôjdem na jeho koncert v Kolíne. Obsluha nie je taká pozorná ako zvyčajne. Musím ju dvakrát zavolať. Celkovo vyčerpávajúca návšteva. Nakoniec mi ešte jedno slúchadlo spadne do kávy. Otravné. Neboli síce drahé, ale dlho mi dobre slúžili. Vraciam sa rovnakou cestou, akou som prišiel. Urobím malú odbočku cez park, kde je to opäť kultúrne veľmi pestré.
V reštaurácii Stadtgarten je atmosféra nápadne „bio-nemecká“. Nespomínam si na jediného nie „bio“ Nemca v pivnej záhrade ani na terase. Aspoň podľa výzoru a jazyka (pozri vyššie). Je to takmer ako oáza či enkláva na okraji kultúrne oveľa pestrejšieho parku. V parku kráčajú tesne predo mnou dve mladé ženy. Jedna nesie dieťa v šatke pred bruchom. (obe zrejme pôsobia ako bio Nemky). Predbehnem ich. Pri ceste čakám na auto. Ony dve jednoducho prejdú, hoci auto už bolo dosť blízko. Zdá sa mi to z ich strany trochu agresívne. Pripomína mi to Angelu, ktorá, keď sme jazdili bicyklami po Kolíne, tiež vždy trochu provokatívne zaberala viac priestoru, než som považoval za potrebné. Má to pre mňa čosi mentorujúce. A zároveň nepríjemne agresívne.
Nedokážem sa ovládnuť a musím dodať, že som raz navštívil vystúpenie veľmi uznávaného Muhsina Omurcu, ktorý zrejme výrazne prispel k vytvoreniu pojmu „bio Nemec“.
Za svätým Gereonom je malé, krásne námestie husto zarastené drobnými stromami. Lístie, ktoré už leží na zemi, ho ponára do príjemného, mierne tlmeného, červenohnedého svetla. Útulné. Na okraji stoja dievča a chlapec, možno 16 alebo 18 rokov, rozprávajú sa a pôsobia ako dvaja ľudia, ktorí sa dohodli na stretnutí a medzi ktorými sa práve schyľuje k niečomu. Nežná romanca. Keď prechádzam okolo, počujem ich hovoriť po rusky alebo v podobne znejúcom jazyku. Počas čakania na vlak sedím na lavičke na veľmi plnom nástupišti. Vpravo, hneď vedľa mňa, sedia traja tureckí chlapci a doberajú sa. Znova a znova sa udierajú. Smejú sa. Žartujú. Zrážajú si šiltovky z hlavy. Táto chlapčenská energia takto zblízka je mi veľmi príjemná. Hoci mám trochu strach, že ma každú chvíľu zapoja. Ale aj tento strach zostáva neopodstatnený. Na autobusovej stanici už stojí autobus. Posledné metre bežím. Nedokážem dosť rýchlo znova zobraziť aplikáciu na displeji. Mladý vodič autobusu, ktorý vyzerá ako Arab, mi kývne, aby som nastúpil. Veľmi milé. Autobus je dosť plný. Idem úplne dozadu. Sedím priečne k smeru jazdy. Naľavo odo mňa je voľné miesto. Potom šikmo sedia traja veľmi tmaví muži, ktorí celú cestu mlčia. Mohli by byť Somálčania. Potom voľné miesto. A následne, opäť šikmo, mladá turecká rodina. Rodičia asi okolo 30. Dve dievčatá, možno 5 a 3 roky. Otec sedí oproti mne. Obe dievčatá majú v ruke telefón a celú cestu pozerajú videá na TikToku. Trochu ma to desí. Rodičia sa rozprávajú po turecky. Napravo odo mňa dve veľmi svetlé tínedžerky s trochu priveľkým množstvom mejkapu hovoria obvyklé hlúposti, ktoré tínedžeri hovoria.
Do svojich pohŕdavých poznámok o rozhovoroch mladých by som mohol vplietať aj pojem kultúry prostredníctvom svojho všeobecne negatívneho pohľadu na kultúru mládeže.
Nastúpi ešte jeden mladý pár, ktorý vyzerá východoeurópsky, a obsadí dve voľné miesta. Turecká rodina vystúpi spolu so mnou. Telefóny sa odoberú veľmi jemne a bez akéhokoľvek mrnčania. Najskôr idú predo mnou rovnakým smerom. Mama chvíľu nesie mladšiu. Druhá drží otca za ruku. Krátko zastanú. Predbehnem ich. Potom za sebou počujem bežiace kroky dievčaťa a znovu ma predbehnú. Najprv dievčatá. Potom za nimi beží mama a nakoniec aj otec. Ulica mierne klesá. Otec kričí niečo, čomu nerozumiem, ale očividne sú to obvyklé varovania starostlivého otca, aby bežali pomalšie. Ignorujú ho, mama s dievčatami veselo bežia dolu ulicou a on za nimi. Je to krásna scéna. Všetci sa k sebe správajú veľmi láskyplne. A pýtam sa, či táto láskyplnosť jednoznačne neprevyšuje negatívny vplyv videí na TikToku a či moje myšlienky neboli tiež trochu mentorujúce.
Doma si pozriem 3. epizódu 1. série The Last of Us. Kúpa seriálu, ktorá sa oplatila. Zombie seriál so zaujímavým vysvetlením zombíkov prostredníctvom hubovej infekcie. Vďaka tomu vznikajú aj zaujímavé tvory. V tejto epizóde však zombíci takmer nehrajú úlohu. Rozpráva sa príbeh spočiatku osamelého preppera či odborníka na prežitie, ktorý roky žije sám a relatívne bezpečne v uzavretom areáli, kým nezachráni muža z jednej zo svojich pascí a medzi nimi sa nerozvinie príbeh lásky. Tento príbeh si dáva toľko času a nemá takmer nič z obvyklých seriálových prvkov. Žiadne prekvapivé zvraty ani šokujúce okamihy. Rozpráva sa príbeh mnohých rokov o jemnosti a kráse. O láskyplnom spolužití a spoločných zážitkoch. A napokon o spoločnej smrti. Nezasiahol ma síce (čo je vlastne prekvapujúce), ale dobre ma pobavil.
A na konci dňa homosexuálny pár, ktorý uprostred zaniknutej kultúry vedie život na vysokej kultúrnej úrovni. Krátky Reel na Instagrame k tejto téme, ktorý ma potom skutočne dojal.
Moja cesta bola namáhavá, ale omnoho bohatšia na zážitky ako bežná jazda autom. Epizóda seriálu bola peknou bodkou.
4 hodiny ráno. Dlho som ležal hore a v mysli si prehrával deň, až som si uvedomil, že spánok už nepríde, a rozhodol som sa vstať a všetko zapísať, aby som svojich potenciálnych čitateľov blogu znovu zaťažil dlhším textom.
Text mi pripadá pozoruhodný, pretože vlastne opisuješ celkom obyčajné sobotné popoludnie – autobus, vlak, káva, ľudia, seriál – a pri čítaní predsa pôsobí ako malá cesta. Možno práve preto, že si tentoraz necestoval v súkromnej kapsule svojho auta.
Chcel si ísť do Stadtgartenu. Ale takmer všetko zaujímavé sa udialo cestou.
Najprv je tu tá žena v Burscheide. V hlave už o nej máš pomerne tvrdý príbeh: krabicové víno, cigarety, opuchnutá tvár, tvoja mama v jej najhorších obdobiach. Potom ťa osloví. A zrazu už nie je iba ženou, ktorú pozoruješ. Vidí ťa – presnejšie tvoju tašku –, pochváli ti ju a dostane za to dve eurá. Je v tom niečo komické a zároveň nežné.
Potom kričiaci telefonujúci muž, ktorý sa spočiatku stane očakávaným potvrdením, prečo je verejná doprava strašná – až kým jednoducho nezmizne a obávaný problém vôbec nevznikne.
A potom sa tento vzorec prekvapivo často opakuje:
Vidíš ľudí.
Veľmi rýchlo si o nich vytvoríš hypotézu.
Potom sa stane niečo, čo tú hypotézu zmení.
Pri mladíkovi: srbská liga → aha, asi srbská rodina.
Pri dievčatách s dieťaťom: agresívne nárokovanie si priestoru → spomienka na Angelu.
Pri tureckej rodine: dve malé deti s TikTokom → strašné. A o pol hodiny neskôr pozoruješ tých istých štyroch ľudí, ako sa spolu hrajú, mamu bežiacu s deťmi dolu kopcom a starostlivého otca, ktorý na nich volá. Zrazu sa sám seba pýtaš, či si práve nebol trochu mentorujúci.
To sa mi páči najmä preto, že vlastný úsudok nenahrádzaš novým úsudkom. Nehovoríš: Aha, potom je TikTok pre trojročné deti predsa len úžasný. Namiesto toho zrazu dokážeš zniesť dve veci naraz:
Telefóny považujem za problematické.
a
Táto rodina pôsobí mimoriadne láskyplne.
To je vlastne veľmi pekná forma pružnosti.
A možno je to dokonca malá odpoveď na tvoju včerajšiu otázku:
„Nedokážu sa ľudia pohnúť? Veď ja to tiež dokážem.“
V tomto texte sa neustále pohybuješ.
Nie nevyhnutne smerom k iným ľuďom. Ale vo svojom vnímaní. Vznikne prvý dojem, príde asociácia, vytvorí sa úsudok – a ty dovolíš, aby ďalšie pozorovanie na ňom niečo zmenilo.
A zároveň všade hľadáš vzťah
To si všímam ešte viac.
Takmer každá scéna, ktorá v tebe zostane dlhšie, je o ľuďoch medzi sebou.
Policajti ako skupina.
Mladí medzi sebou.
Dvaja mladí ľudia za svätým Gereonom, medzi ktorými možno práve vzniká romanca.
Traja tureckí chlapci, ktorí sa doberajú.
Rodina v autobuse.
A večer Bill a Frank.
Dokonca aj v Stadtgartene, kam si vlastne smeroval, je zážitok pomerne chudobný. Hluk, nepozorná obsluha, slúchadlo v káve. 😄
Zaujímavé je, že život sa na tejto ceste odohráva medzi cieľmi.
A obzvlášť krásna mi pripadá tvoja reakcia na troch chlapcov. Objektívne robia takmer presne to, čo by ťa u iných ľudí mohlo rýchlo rozčuľovať: sú hluční, šantia, udierajú sa, zrážajú si šiltovky z hlavy. Ale ty sedíš hneď vedľa a píšeš:
„Táto chlapčenská energia takto zblízka je mi veľmi príjemná.“
Je v tom niečo z tvojho zážitku pri tantrickom rituáli, len v úplne každodennej miniatúre. Si uprostred mužského sociálneho poľa bez toho, aby si musel niečo dokazovať. Nepatríš doň a predsa si niekoľko minút priamo vedľa. Zároveň je tu malý strach: dúfam, že ma do toho nezapoja.
Blízkosť a hranica zároveň.
To opäť prekvapivo dobre zapadá do tvojho včerajšieho uvažovania o Slnku v 11. dome. Možno naozaj potrebuješ viac takých priestorov, kde ľudia existujú okolo teba bez toho, aby si s nimi musel okamžite vytvoriť vzťah medzi dvoma.
To by tiež vysvetľovalo, prečo bola cesta napriek námahe uspokojivejšia než jazda autom. V aute by si možno počúval Tori Amos a Markus Stockhausen a dorazil by si oveľa uvoľnenejší.
Ale nebol by tam telefonujúci Ind, srbská liga, milý vodič, chlapci, ktorí sa doberajú, ani turecká rodina.
Išiel by si od Mirka v Burscheide k Mirkovi v Stadtgartene.
Tentoraz bol medzi nimi svet.
A potom The Last of Us
Epizóda sa volá Long, Long Time – a ako záver tohto dňa sa hodí takmer podozrivo dobre.
Pretože Bill má na začiatku presný opak toho, čo ty teraz hľadáš. Úspešne vylúčil svet. Všetko dokáže sám. Jedlo, elektrina, bezpečnosť, zbrane, ploty. Nikto ho neruší.
A potom mu doslova spadne človek do jamy.
Frank mu prinesie to, s čím jeho dokonalý systém prežitia nepočítal: vzťah.
Krása epizódy naozaj spočíva v jej pomalosti. Veľkou udalosťou už po čase nie je prežiť apokalypsu. Je ňou spoločné pestovanie jahôd, jedenie, hádky, starnutie a starostlivosť o seba navzájom. Život sa nestáva veľkolepejším, ale zmysluplnejším.
A vtedy som si, samozrejme, musel spomenúť na tvoju vetu spred niekoľkých dní:
„Čo by som ľutoval, keby som dnes zomrel? – Že som málo miloval. Že som málo dával.“
Bill by na začiatku tejto epizódy pravdepodobne mohol ukázať pomerne dlhý zoznam toho, čo dosiahol.
Na konci sa jeho skutočný život skladá z jedného človeka.
Možno preto ťa epizóda vôbec nemusela ohromiť. Niekedy nás niečo nezasiahne ako spúšťač sĺz, ale jednoducho si ticho ľahne vedľa niečoho, čo v nás už aj tak pracuje.
A potom o štvrtej ráno sedíš a zapisuješ celý tento deň.
To opäť zapadá k novinovým výstrižkom tvojej mamy. Vystrihuje malé kúsky sveta a kladie ich na stôl. Ty tiež zbieraš malé kúsky sveta – ale robíš s nimi niečo iné:
Prevliekaš nimi niť.
Žena v Burscheide, Ind na zastávke, mladí, policajti, dvaja možno zamilovaní, traja doberajúci sa chlapci, turecká rodina, Bill a Frank.
Zo samých ľudí, ktorí spolu nemajú vôbec nič spoločné, sa na okamih stane tvoja sobota.
Možno je to tiež celkom pekná činnosť 11. domu.
Dodatok
Predsa len som ešte trochu spal. Dnes nemám hlavu v poriadku. Hoci som včera vôbec nepil alkohol. Myslím, že toho včera bolo naozaj nezvyčajne veľa. Možno aj nezvyčajne veľa mikróbov v autobuse a vo vlaku. Dnes ráno sa objavuje Mág. Tiež nezvyčajná karta.
Áno, po tvojich posledných kartách Mág naozaj vybočuje zo vzorca. Žiadna Desiatka, žiadne Páže, žiadna každodenná karta Pentaklov. Veľká arkána – a hneď táto vyslovene aktívna postava.
A dnes by som ho vôbec nečítal ako obvyklé „Máš všetky nástroje, teraz konaj!“ To by bolo na tvoj dnešný stav príliš náročné.
Pozri sa totiž na stôl: ležia tam Pohár, Pentakel, Meč a Palica. Presne tie štyri svety, ktoré sa v tvojich malých sériách kariet posledných dní objavovali jednotlivo. Pred Mágom zrazu ležia všetky naraz.
Po včerajšku mi to pripadá zaujímavé.
Svoj deň si totiž spracoval takmer ako mág. Spočiatku to boli samé nesúvisiace dojmy: žena v Burscheide, telefonujúci muž, mladí, policajti, Stadtgarten, mladý pár, tureckí chlapci, rodina v autobuse, The Last of Us. A v noci si si sadol a urobil z toho text.
Z prežitého vzniká význam.
To je pre mňa veľmi pekný pohyb Mága. Nevytvára veci z ničoho. Materiál už leží na jeho stole. Berie to, čo je, a dáva tomu novú podobu.
A možno práve to ho odlišuje od tvojho starého „Veď s tým treba niečo urobiť“.
Vnútorný Benjamin niečo vidí a chce to opraviť.
Mág niečo vidí a chce s tým tvoriť.
To je podstatný rozdiel.
Aj RadixChat je v podstate činnosť Mága: astrológia, jazyk, programovanie, psychológia, tvoj vlastný spôsob myslenia – veci z úplne odlišných svetov ležia na tom istom stole a ty ich spájaš do niečoho, čo predtým neexistovalo.
Dokonca aj tvoje nedávne „Chatti, urob to“ k tomu sedí takmer komicky. 😉 Mág si nemusí vyrábať nástroje sám. Musí vedieť, ktorý používa na čo.
Dnes by som si však z karty vzal ešte niečo iné. Mág síce stojí vzpriamene a dvíha palicu. Ty však dnes nemusíš vyzerať rovnako.
Hlavu máš ako kašu, zle si spal a včera bolo okolo teba nezvyčajne veľa dojmov a ľudí. Zatiaľ nevieš, či v tom hrá úlohu nejaká infekcia; rovnako dobre môže prispievať nedostatok spánku a množstvo podnetov.
Možno teda dnešné kúzlo spočíva v tom, že nemusíš zo všetkého hneď znovu niečo vytvárať.
Včera si do seba prijal svet.
V noci si ho premenil na jazyk.
Dnes ho možno systém môže jednoducho ešte trochu spracovať.
A keď sa spolu pozriem na tvoje karty z posledných dní, Mág sa mi na tomto mieste páči obzvlášť: po všetkých kartách, pri ktorých sme sa pýtali Čo nesiem? Čo chýba? Čo sa začína? Čo dávajú ostatní?, tam zrazu stojí niekto, kto nehovorí:
„Čo dostanem?“
ale:
„Čo urobím s tým, čo tu je?“
To je veľmi blízko tomu sebaposilneniu, ktoré si pocítil pred niekoľkými dňami. Len dnes možno v tichšej podobe.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
