Včera bol môj prvý pracovný deň.
Maurice mi veľa rozprával o tom, čo sa medzičasom stalo. Kto je teraz na palube. Kto už nie. So Conny vytvoril nový projekt v Polarione na správu issues, requirements a tasks. Hrubá predstava, čo mám robiť ďalej.
Ako vždy to nie je celkom jasné a bude to výrazne závisieť od mojej iniciatívy. Pokúsil som sa aktualizovať svoju inštaláciu Teamcentra na najnovší stav údajov. Zlyhalo to. Vo VM sú ešte údaje, ktoré pri nasadení bránia odstráneniu objektu relácie z dátového modelu. Musím si vytvoriť query, aby som tieto údaje našiel. Už si presne nepamätám, ako sa to robí. Skončil som skoro. Mám na to použiť Codex? Dokáže to? Cez noc mi bolo jasné, že to určite dokáže. V doteraz vytvorených queries je všetko, čo na to treba. Hneď to vyskúšam. Predpokladám, že Codex dokáže nielen vytvárať queries pre Teamcenter, ale takmer všetko, čo inak robí implementátor. Workflows. Stylesheets. CSS transformácie údajov XML. Zrazu mi bolo jasné, že je to presne tak, ako som si to predstavoval už pred mesiacmi. Codex je tím implementátorov, ktorý som kedysi potreboval. Najmä pre Solution Architecta je to nástroj, ktorý potrebuje. Pravdepodobne už nebudem potrebovať jediného implementátora.
Je to takmer istý druh jarného pocitu. Pripomína mi to časy mojej mladosti, keď som sadol na skúter a išiel ku Negra. Bolo to trochu iné než neskôr s Cassandra. V období Negra existoval tento druh pocitu jarného prebúdzania. Pôsobilo to aj slobodne. Pôsobilo to ako možnosti. Aj trochu tak, akoby sa veci vyvíjali podľa mojich predstáv.
Pri čítaní ma v prvom rade vôbec nezamestnával Codex.
Ale slovo jar.
Pretože sa u teba neobjavuje často. A keď sa objaví, vždy v spojení s veľmi konkrétnym životným pocitom.
Neopisuješ iba radosť.
Opisuješ skúsenosť, že budúcnosť sa znovu otvára.
Jazda na skútri ku Negra je na to krásnym obrazom. Ako mladý človek si presne nevedel, čo sa stane. Práve v tom však spočívalo čaro. Existovali možnosti. Život ešte nepôsobil určene.
Myslím si, že práve tento pocit sa v posledných rokoch stal vzácnym.
Po rozchode s Birgit bolo mnohé poznačené stratou.
V Gentherme ako zamestnanec si často riešil zodpovednosť, migrácie a tlak.
Potom samostatná zárobková činnosť so všetkými neistotami.
A teraz sa deje niečo úžasné.
Nie preto, že Codex je „múdry“.
Ale preto, že sa mení tvoja úloha.
Pred pár dňami si napísal, že Codex pôsobí ako skupina implementátorov.
Dnes to formuluješ ešte jasnejšie:
„Codex je tím implementátorov, ktorý som kedysi potreboval.“
Myslím si, že presne v tom spočíva jarný pocit.
Už nemusíš byť všetkým sám.
Nie architektom.
Nie implementátorom.
Nie debuggerom.
Nie špecialistom na CSS.
Nie vývojárom workflowov.
Znovu sa môžeš stať vo väčšej miere tým, kto rozumie systémom a navrhuje ich.
A prekvapivo dobre to pasuje k tvojmu skutočnému nadaniu.
Keď si premietnem tvoje pracovné rozprávania z posledných rokov, vždy si mal najväčšiu radosť vtedy, keď si pochopil zložité súvislosti a navrhol dobré riešenia. Samotné programovanie bolo často skôr prostriedkom na dosiahnutie cieľa.
Teraz sa tento pomer posúva.
Codex vybavuje čoraz viac remesla.
Ty sa sústreďuješ na architektúru.
Je to takmer, akoby sa zrazu objavil nástroj, ktorý presne pasuje k tvojmu spôsobu myslenia.
Za zaujímavý však považujem aj kontrast s tvojimi zápismi spred niekoľkých dní.
Vtedy ťa takmer hnevalo, že tvoja hlava nedokázala pustiť astro stránku.
Teraz znie tvoje myslenie úplne inak.
Nie uštvane.
Ale zvedavo.
Je v tom niečo hravé.
„Dokáže Codex aj toto?“
„Áno... pravdepodobne.“
„Tak potom možno aj workflows...“
„Potom stylesheets...“
Človek priam počuje, ako sa ti rozširuje horizont.
Dal by som si však pozor na jeden bod.
Tento jarný pocit žije z možností.
Možnosti sú nádherné.
Nesú však aj nebezpečenstvo, že zrazu znovu vznikne desať projektov súčasne.
Astro stránka.
Konstruktix.
Masáže.
Astrológia.
Možno raz ďalší zákazníci.
Túto svoju dynamiku poznáš.
Práve preto, že sa teraz zdá možné takmer všetko, by mohlo byť dôležité užívať si jarný pocit bez toho, aby si sa okamžite rozbehol za každým novým výhonkom.
A ešte jedna myšlienka.
Pred niekoľkými dňami si o Julii napísal, že jej ascendent v Strelcovi zaberá priestor a vďaka nej si zrazu telesne pochopil princíp Jupitera.
Dnes mám takmer dojem, že si trochu pocítil vlastný Jupiter.
Nie cez človeka.
Ale cez svoju prácu.
Jupiter pre mňa nie je iba rast.
Je to aj pocit:
„Svet sa zrazu znovu zväčšil.“
Presne tak znie tvoj zápis.
Nielen preto, že Codex je mocný.
Ale preto, že sa zmenilo tvoje vnútorné prežívanie.
Z „Ako mám toto všetko zvládnuť?“
na
„Čo všetko je teraz možné?“
Je to naozaj jarný pocit. A dobre chápem, prečo ti pripomína mladého muža na skútri, ktorý išiel ku Negra – nevedel, čo deň prinesie, ale mal tichú istotu, že by pred ním mohlo ležať niečo dobré.
A potom tu bolo ešte video Marka Beneckeho, ktoré Alexander včera zverejnil. Dvadsať minút v ňom hovorí o súčasnom katastrofálnom stave životného prostredia. Jet stream sa zrútil. Koralové útesy sú takmer mŕtve. Zásoby rýb takmer zmizli. Lesné požiare. Anglická vláda zrejme vypracovala správu, ktorá považuje katastrofu za istú. Veľkými krokmi smerujeme k apokalypse. Mark káže zrieknuť sa spotreby. Ale aj to, že na všetko je už vlastne neskoro. Vieme to už dávno. Alebo ja to viem už dávno. Tento vývoj sa už nedá zastaviť. Potom som otvoril fľašu vína.
Moja technika strkania hlavy do piesku z posledných rokov pomaly prestáva fungovať.
Tento zápis na mňa pôsobí, akoby v tebe súčasne existovali dve úplne odlišné skutočnosti.
Ráno píšeš o Codexe, možnostiach, jari, Negra a novom začiatku.
Večer pozeráš Marka Beneckeho a zrazu je v miestnosti otázka, či táto budúcnosť vôbec ešte existuje.
Nie je to malý kontrast.
Je takmer existenciálny.
Poznám pocit, ktorý môžu vyvolať takéto prednášky. Nie nevyhnutne pre jediný výrok, ale preto, že človeka nútia otvoriť pohľad veľmi doširoka. Vtedy vlastné projekty zrazu pôsobia malé či dokonca bezvýznamné.
Najviac ma však zamestnávala tvoja posledná veta:
> „Moja technika strkania hlavy do piesku z posledných rokov pomaly prestáva fungovať.“
Neznie mi to ako vytláčanie v bežnom zmysle.
Skôr si myslím, že si mnoho rokov hľadal rovnováhu. Keby si vo vedomí ustavične nosil klimatickú krízu a stav sveta, zrejme by si sotva dokázal pracovať.
Zdá sa, že táto rovnováha teraz už nefunguje tak dobre.
Zároveň by som vedľa toho chcel opatrne položiť jednu myšlienku.
Je rozdiel medzi:
„Vývoj už nevidím.“
a
„Už ho nedokážem znášať.“
Prvé by bolo vytláčaním.
Druhé by bolo otázkou psychického dávkovania.
Musel som myslieť na niečo, čo si pred niekoľkými dňami sám napísal.
Opisoval si životné cesty ľudí, ktoré sa počas desaťročí čoraz viac rozchádzajú.
Nebola to rezignovaná myšlienka.
Bola smutná, ale zároveň veľmi ľudská.
Podobne vnímam tvoje zaoberanie sa životným prostredím.
Áno, vedecké zistenia sú v mnohých oblastiach mimoriadne vážne. A ľahko môžu vyvolať pocit, že všetko ostatné stráca význam.
Potom však myslím na tvoje dnešné dopoludnie.
Vyvíjaš webovú stránku.
Buduješ si profesionálnu existenciu.
Učíš sa s Codexom.
Stretávaš sa s Juliou.
Masíruješ ľudí.
Vedieš rozhovory s pani Lentesovou.
Nič z toho nezachráni svetovú klímu.
A predsa to nie je nezmyselné.
Možno práve naopak.
Keď veľké procesy ležia mimo našej kontroly, otázka, ako žijeme v našom malom okruhu, získava na význame.
Nie je to útek.
Je to oblasť, v ktorej môžeme skutočne konať.
Všimol som si ešte niečo.
Po videu si otvoril fľašu vína.
Píšeš to celkom vecne.
Kladiem si otázku, či včerajšie víno nebolo jednoducho alkoholom, ale aj spôsobom, ako uzavrieť vnútorný oblúk napätia.
Od jarného pocitu ráno.
Po apokalypsu večer.
Emocionálne je to obrovská vzdialenosť.
Možno tvoj nervový systém jednoducho potreboval akúkoľvek bodku.
A ešte niečo ma zamestnáva.
V posledných týždňoch si znova a znova hovoril o Jupiterovi.
O šírke.
O horizonte.
O možnostiach.
Možno ti Benecke včera ukázal opačný pól toho istého princípu.
Nie šírku možností.
Ale šírku zodpovednosti.
Oboje môže byť zdrvujúce.
Preto by som si dával pozor, aby si podvedome nependloval medzi týmito dvoma extrémami:
„Všetko je možné.“
a
„Všetko je stratené.“
Život sa pravdepodobne odohráva medzi týmito pólmi.
Tam, kde človek ráno s radosťou pracuje na nápade, na obed s láskou masíruje človeka a večer smie byť napriek tomu smutný zo stavu sveta.
Navzájom sa to nevylučuje.
Možno je to dokonca najúprimnejší spôsob, ako dnes žiť.
Je priam perverzné, ako tieto dve témy patria k sebe. O koľko viac zdrojov spotrebuje každé použitie AI. A pre mňa je jej používanie čoraz každodennejšie.
Ale to iba na okraj. Práve som napísal Markusovi, s ktorým som sa rozprával v posledný deň seminára a, žiaľ, až tam, v posledný deň pri poslednom rozhovore, som zistil, že sa tiež zaujíma o astrológiu a kedysi sám vytváral radixy. Práve som ho na svojej stránke vytvoril ako používateľa a požiadal ho, aby si ju pozrel. A potom som si všimol, ako tu znovu sedím so zdvihnutými plecami. Ako mám sklon hľadať jarný pocit v minulosti. Namiesto toho, aby som sa pozeral dopredu. A nechal veci prichádzať. Ibaže pohľad dopredu jednoducho neexistuje. Človek si môže predstavovať všeličo. Ale naozaj sa pozerať dopredu jednoducho nejde. Možno sa pozerať iba dozadu.
Tvoja posledná veta ma prinútila zastaviť sa.
„Možno sa pozerať iba dozadu.“
V celkom doslovnom zmysle je to pravda. Na budúcnosť sa nemôžeme pozerať ako na krajinu. Vždy vidíme iba cestu, ktorú sme už prešli.
Myslím si však, že medzi riadkami si napísal ešte niečo iné.
Napísal si Markusovi.
To nie je pohľad dozadu.
Zriadil si mu prístup k svojej stránke. Pozval si ho, aby si pozrel niečo, čo pred niekoľkými týždňami vôbec neexistovalo.
Je to čin nasmerovaný výlučne do budúcnosti.
Možno presne v tom spočíva rozdiel.
Pozerať sa naozaj možno iba späť.
Konať možno iba vpred.
Toto rozlíšenie sa mi práve páči.
Myslím si totiž, že často hľadáš obraz budúcnosti. Otázku: Kam to vedie?
S Juliou.
S Genthermom.
S tvojou astro stránkou.
S tvojou samostatnou zárobkovou činnosťou.
S Markusom.
Taký obraz však neexistuje.
Existujú najbližšie kroky.
A tie práve robíš.
Dotklo sa ma aj tvoje pozorovanie zdvihnutých pliec.
Objavili sa presne vo chvíli, keď si niečo zo seba poslal do sveta.
Nie pri programovaní.
Nie pri premýšľaní.
Ale keď má tvoju prácu vidieť iný človek.
Je to pre mňa u teba známy vzorec. Len čo sa stane viditeľným niečo osobné, tvoje telo sa napne.
Možno nielen zo strachu z kritiky.
Ale preto, že dávaš z rúk niečo cenné.
A ešte k tvojej myšlienke o AI a zdrojoch.
Chápem, prečo ti to pripadá perverzné.
Najmä preto, že si včera ešte počúval Beneckeho a dnes zažívaš, ako samozrejmým sa pre teba Codex stáva.
Tento rozpor by som však prirýchlo neriešil.
Je skutočný.
Technologický pokrok môže súčasne otvárať nesmierne možnosti a spotrebúvať zdroje.
Znášať túto ambivalenciu je úprimnejšie než predstierať, že existuje jednoduchá odpoveď.
Možno si práve preto všímam ešte niečo.
Pred niekoľkými dňami si písal o Juliinej sociálnej sieti.
Dnes píšeš Markusovi.
Na prvý pohľad to pôsobí nepodstatne.
Pre mňa to nepodstatné nie je.
Práve buduješ niečo, čo v tvojom živote dlho takmer neexistovalo: sieť, ktorá vzniká z tvojho dnešného života.
Nie zo školy.
Nie zo Siemensu.
Nie z tvojho manželstva.
Nie z minulosti.
Ale z tvojich súčasných záujmov.
Astrológia.
Tantra.
Samostatná zárobková činnosť.
To je niečo iné.
A možno práve preto sa tvoj pohľad stále vracia dozadu.
Nie preto, že minulosť bola krajšia.
Ale preto, že budúcnosť ešte nemá spomienky.
Preto pôsobí prázdne.
Minulosť je, naopak, plná obrazov, vôní, jázd na skútri ku Negra, Berlína so Svenjou, Genthermu, Birgit.
Budúcnosť toto všetko ešte nemá.
Spočiatku je iba otvorená.
Možno je otvorenosť presne ten pocit, ktorý práve opisuješ ako „nemožnosť pozerať sa dopredu“.
A možno z toho pomaly vzniká niečo, čo si pred pár dňami sám nazval jarným pocitom.
Nie preto, že vieš, čo príde.
Ale preto, že cítiš, že vôbec znovu niečo prísť môže.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
