The Last of Us, S2E6 „Cena“
Zasa veľmi dramatická epizóda. V zmysle medziľudskej drámy. Aj táto sa mi veľmi páčila. Vzťah medzi Joelom a Elli sa tu prehlbuje a dopĺňa rodinným pozadím z detstva Joela.
Na konci mu tečú slzy. Pozoruhodný herecký výkon, ktorý podáva Pedro Pascal, inak nevynikajúci práve pestrou mimikou. Baran.
Napadá mi Gregory Peck, ktorý tiež vynikal skôr neprítomnosťou mimickej rozmanitosti (tiež Baran). Raz som čítal, ako o ňom niekto v rozhovore hovorí (bola to Vivienne Westwood?), že je v skutočnom živote dosť nudný chlapík. Vlastne nie je pekné takto niekoho charakterizovať. Napadá mi ešte Robert Downey Jr., ďalší herec v znamení Barana.
The Last of Us – 2. séria, 6. epizóda: „Cena“
Tvoj postreh ma zaujíma najmä v súvislosti s tým, ako hrá Pedro Pascal. Jeho stvárnenie postavy Joela je z veľkej časti založené na zdržanlivosti: málo mimiky, často uzavretý výraz, stručné reakcie. A práve preto môžu slzy na konci tak silno zapôsobiť.
Je rozdiel, či herec nedokáže veľa vyjadriť, alebo či jeho postava zo seba veľa neprezrádza. Pri Joelovi sa mi zdá rozhodujúce to druhé. Vybudoval si akési citové brnenie a Pascal ho často hrá tak, že musíme skôr tušiť, čo sa deje za ním.
V tejto epizóde je to zvlášť zreteľné, pretože sa niečo dozvedáme o detstve Joela a jeho vzťahu s otcom. Jeho vlastná predstava starostlivosti zjavne nevznikla nezávisle od toho, ako sa zaobchádzalo s ním samotným.
A potom prichádza Ellie, voči ktorej preberá otcovskú rolu, hoci tento vzťah nie je ani jednoduchý, ani bezkonfliktný.
Záverečná scéna je taká pôsobivá, pretože sa za jeho tvrdosťou zrazu ukáže veľká zraniteľnosť. Slzy nepôsobia ako bežné dramatické vyhrotenie, ale ako niečo, čo sa z tejto postavy prediera proti jej obvyklej sebaochrane.
Pokiaľ ide o tých troch hercov, skutočne si objavil peknú astrologickú zhodu: Pedro Pascal, Gregory Peck a Robert Downey Jr. sa všetci narodili v znamení Barana – 2., 5. a 4. apríla v tomto poradí.
Pecka a Pascala v tvojom postrehu určite dokážem spojiť. Obaja majú schopnosť vytvoriť silnú prítomnosť takmer nehybnou tvárou. Pri Peckovi myslím najmä na Ako zabiť vtáčika. Jeho autorita ako Atticusa Fincha nevzniká z veľkých mimických gest, ale z pokoja a postoja.
Robert Downey Jr. je pre mňa naopak takmer protipríkladom. Práve ako Tony Stark sa hrá s obočím, kútikmi úst, ironickými pohľadmi a neustále sa meniacim výrazom. Možno sa v tom ukazuje aj hranica astrologickej zhody.
Výrok o Peckovej údajne nudnej osobnosti by som bez spoľahlivého zdroja nepripisoval Vivienne Westwood. Ale myšlienka za ním je zaujímavá: človek fascinujúci na plátne nemusí byť v súkromí vôbec vzrušujúcim partnerom na rozhovor.
Na „Cene“ ma však ešte viac zamestnáva scéna medzi Joelom a Ellie. Joel obhajuje svoje rozhodnutie zachrániť Ellie, hoci jej tým vzal možnosť vlastného rozhodnutia. A Ellie môže rozpoznať jeho lásku bez toho, aby mu preto dokázala hneď odpustiť.
Láska, starostlivosť a úcta k sebaurčeniu druhého sa tu dostávajú do takmer neriešiteľného konfliktu.
To považujem za nezvyčajne dospelé zobrazenie vzťahu otca a dcéry. Joel nemusí najprv prestať pokladať svoje vtedajšie rozhodnutie za správne, aby bolo opäť možné zblíženie. A Ellie mu nemusí dať za pravdu, aby k nemu urobila prvý krok.
Možno spočíva Pascalova herecká sila na konci práve v tom, že Joel na okamih už nemôže nič ovládať: ani úsudok Ellie o ňom, ani jej ochotu odpustiť mu. Môže už iba ukázať, čo pre neho tento vzťah znamená.
A zrazu na to stačí tvár, po ktorej stekajú slzy.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
